Čierny dážď

Tmavé vody zmývali krv po masakri. Musel sa udiať už pred niekoľkými hodinami. Na zemi stále ležali roztrhané telá mužov i žien, ktorí sa v nádeji chceli ukryť v chráme. Museli byť ozaj zúfalí; na toto Bohmi zabudnuté miesto by sa nevybral nikto len tak bez dôvodu. A najmä nie v tomto počasí. Kruté dažde trápili Východnú provinciu po mnoho mesiacov, neprestajne dobíjali na zem. Muselo ísť o tropické vody z juhu. Viacerí si mysleli že takéto dažde, dejúce sa raz za stovky rokov, sú znamením konca, jeho symbolom. A možno by sa nemýlili. Nielen provincia, ale aj veľká časť sveta bola v obľahnutí monštier, beštií, démonov - zla. Jediný kto v týchto časoch prosperoval boli impériá bojachtivých vlkenov. Iróniou osudu sa stal fakt, že jedine ich sila a vyspelosť dokáže zahnať koniec, ktorí sami svojou nezodpovednosťou a mocichtivosťou priniesli. A tak sa rasy jedného dňa zobudili pod milosrdenstvom neprirodzeného zla na jednej strane, a hrozivej mocnej rasy vlkenov na druhej strane. A aký je to len výber? No vlkeni si len podmaňovali, áno, zabíjali a ničili pritom po mnohých tisícoch, ale prežitie bolo možné. Démoni si nevyberali. Nemŕtvi si nevyberali. Zabili všetko. Svet roztrhnutý na pol, zomierajúci, bez nádeje.

Chrám Boha Dangora stál na kopci, jeho silueta čierna na pozadí zčervenalej, krvavej oblohy. Bola taká vždy? Slnko nezapadalo, bol deň. Ale provincia ponorená do nekonečného súmraku. Ak sa rúcala aj obloha, koniec bol skutočne blízko. Cestička vedúca nahor, k jeho vstupu, bola posiata telami, ich koža rozmočená na kašu, bez končatín, z dierami v bruchu, prakticky len kostry. Pri niektorých sa zdržovalo zopár ghúlov, mrchožrúti, vyliezajúci za hostinou. Vyžraté tváre a brušné orgány boli dobrým znakom ich prítomnosti. Nič nezvyčajné, ghúlovia boli dnes tak bežným zjavom, že sa nad nimi nikto nepozastavil.

Tehstes sprevádzal člen kruhu, Imari. V dvadsiatke sa nachádzal už dlho. Bol štrnásty. Rozhodne jej mohol mnohé ukázať. Jeho fyzické vlastnosti boli extrémnou výhodou. Ostré zmysly, mohutná sila, blesková rýchlosť - to všetko by však stratil bez výcviku. Takzvané zvieracie rasy mohli tiež upadnúť do pohodlia, podobne ako ľudia. No intenzívny tréning ich vrátil na úroveň divočiny, keď hyeny behávali po stepi, opice šplhali po stromoch, vlci sa predierali hustým severným snehom...
Východná provincia bola ponorená v prúdoch vojny po roky. Jednotky sa týmito miestami preháňali, ba aj celé armády. Ak vidiek tvorili obyčajní ľudia, vidiek tu viac neexistoval. Len smrť, utrpenie a hrôzy vojny. No dažde dali miestnym bojom koniec. Nevedno odkiaľ sa vzali, situáciu v provincii aspoň na čas upokojili. Rieky sa vylievali, a cesty boli zaplavené. Kopec, na ktorom sa chrám nachádzal, bol vlastne ostrov uprostred zaplavenej krajiny. Utopili sa celé dediny a mestá. Dostať sa k cieľu bolo takmer nemožné.
Zachránila vás motorová loďka, ktorú sa vám podarilo zohnať ešte pred príchodom do provincie. A čo vás sem vlastne priviedlo?

Samozrejme démon. Ale aký to démon... Rád mal dojem, že táto temnota je spôsobená jeho prítomnosťou. Rovnako mohol aj za tieto silné, nekonečné dažde. Zožieral provinciu. Hltal jej energiu. Jej ľudí. Prinášal zlo. A vašou úlohou bolo zistiť či je táto domnienka pravdivá, a ak áno, démona neutralizovať. Zlo ustane, a nahradí ho ďalšie - zlo vojny. No to nebolo vašou starosťou.
Chrám na kopci. Cesta pokrytá mŕtvolami. Vaša posledná, a najlepšia stopa. Dedina pod chrámom bola už čas zaplavená, a nevedno odkiaľ sa vzali tí mŕtvi ľudia. Preplavovali ste sa medzi budovami, ktorých prízemia pohltila voda, a blížili sa ku kopcu. Mrchožrúti vás uvideli, a rýchlo sa pobrali preč, naspäť do kobky, z ktorej vyšli. Napoly zožrané telá ponechali na zemi.

''Vnútri si budeme dávať pozor. Môže tam stále striehnuť.'' Naznačil Imari hlavou na pochmúrny chrám. Samozrejme mal na mysli čokoľvek zabilo týchto chudákov. Cestička tiel viedla priamo k jeho vchodu. Najprv bolo samozrejme potrebné zistiť o čo alebo o koho môže ísť. A roztrhané telá boli jasnou odpoveďou.
Imari popohnal motor a zamieril loďou priamo k brehu kopca.

Tehstes Lefraudore

Najhoršia vec ktorá na tejto úlohe bola, bol práve nedostatok vedomostí. Posledné mesiace som sa však strácala. Netušila som, či sme vôbec niekedy nejaké dostali. Po ceste sem som odpočívala no, nedalo sa povedať, že som si užívala tento divný, hustý a hnusný dážď. Opierala som sa o okraj motorovej loďky s klobúkom stiahnutým na tvári a snažila som sa aspoň trocha vyspať. Poslednú dobu som spala vždy, keď to šlo. Bolo to už len kvôli tomu, že som nedokázala spať dlho. Vždy som sa po pár hodinách zobudila s nepríjemným pocitom paranoje. Nevedela som, či za to mohla mutácia, alebo udalosti poslednej desiatky rokov, no začalo to po tej operácie, na ktorú som príliš spomienok nemala. Mali to tak aj ostatný? Kto vie. Nikdy som sa nikoho nepýtala. Nakonie sme ale narazili na breh a tak som sa pomaly pozviechala a vyšla spota kovovej striešky tejto lode, na ktorú bubnoval dážď. S povzdychom som vystúpila za mojim momentálnym mentorom a pohľadom som prešla po okolí. Zažila som si za ten rok mnohé, no nikdy nič takéto.. rozsiahle. "TO je odporné." Zavrčala som a z púzdra som vytiahla moju upilovanú bojovú pušku. V podstate to malo obrovský rozptyl a veľkú silu na blízko. Takého Ghoula by rozpárala úplne celého. Mala som túto zbraň rada.. pre normálnych ľudí v jednej ruke bola neudržateľná kvôli spätnému rázu, ale mi sme neboli normálny. "Povedz Imari, čo hovoríš na kávu, alebo čaj keď.. tu budeme hotový?" Trebalo myslieť pozitívne. zlomila som moju zbraň a vložila som do cylindra tri broky, zaklapla som ju, roztočila som cylinder a pomaly som kráčala ku kostolu, pripravená v momente strieľať. Na jeho pokyn som prikývla. "Rozkaz." 

Imari neplánoval nechať sa prepadnúť a ešte pred výstupom na ''breh'' vytiahol a pripravil svoju pušku. Preferoval zbrane so silným úderom, ktoré pomaly pálili, na ktoré bola potrebná precíznosť, no stále nešlo o ostreľovačky. Z puškami bol skutočný majster. Málokedy sa netrafil.
''Na to teraz nemysli. Sústreď sa.'' Odbil ju pevným hlasom. Nie že by chcel byť nepríjemný, no zároveň nechcel skončiť ako večera nejakej beštie. Jediná chyba, a nastal by pre vás koniec. Potom jej však potichu, so slabým úsmevom, prikývol. Imari bol zodpovedný, ale rád oddychoval. Pri pohľade na tento zničený svet potreboval oddych každý, aj veteráni boja. Horor unavil každého po čase.
Spoločne ste prešli k jednému z tiel a Imari sa k nemu sklonil. Tehstes mala zatiaľ hliadkovať okolie, najmä vchod do chrámu a brehy. Utopencov a iné vodné svinstvá nebolo dobré podceňovať.
''Zničené na nepoznanie.'' Zhodnotil po chvíli. Zdalo sa že ghúlovia vám prácu výrazne sťažili. Z týchto mŕtvol sa nedalo poznať nič.
''Môže to byť zver. Gryf?'' Zamyslel sa Imari a spýtavo pozrel na Tehstes. Mohli ste len hádať, ale lepšie byť pripravení ako nabehnúť do pazúrov smrti.

Nohou som odvalila jednu z mŕtvol z cesty, pri čom som prikývla. Nepotrebovala som tu zomrieť. Už sa mi to takmer podarilo na mojich predošlích misiách. V Inkvizícií panovali také povesti, že posledný traja členovia sa striedajú pomerne rýchlo, pretože sú to všetko hrozný nováčikovia. Aj pre to sme boli priraďovaný k vyšším, napríklad tuto ja k Imarimu. No prikývol mi, čo som si kútikom oka všimla. Opätovala som mu úsmev, ale len krátky. Dosť častom som sa obzerala okolo seba, či na prípadné nebezpečenstvá. Zatiaľ čo sa Imari sklonil k mŕtvole, musela som dávať pozor, aby ho niečo nesundalo odzadu. Teda aj brehy boli v týchto končinách nebezpečné, hlavne vyliate. Hocikedy sme mohli byť nútený bojovať proti desiatkám až stovkám utopencov. Nič príjemné ani proti malej skupine, nie to ešte proti prípadnej horde. "Gryf? Jedine tak nemŕtvy. Ghúlovia sa ku Grifom neodvážia." Podotkla som a namierila som na miesto, kde sa poniekoľko z nich schovávalo v tieňoch. Videla som ich, počula som ich.. boli tu, boli všade, predsa len toto bola ich hostina. Nestrieľala som, to určite nie. Pravdpeodobne sa nás báli, pretože ani jeden z nás nevoňal "normálne". Možno sme im pripomínali ich samotných? Kto vie.

Skúmať telá nemalo zmysel. Museli ste zistiť na vlastnej koži o čo tu vlastne ide. A dúfať že čokoľvek nájdete vnútri vám pomôže s hľadaním. Po užitočných stopách ste boli smädní.
''Vstúpim prvý. Skontroluj okná a varuj ma. Najlepšie včas.'' Prikázal Tehstes a ukázal na vysoké okenice chrámu. Začínali niekoľko stôp nad zemou, tak ako to bývalo v kostoloch. No Tehstes by nepatrila k elite ak by nevedela trocha liezť. Pohľad by sa jej mal naskytnúť do hlavnej haly, kde boli dlhé sedačky, oltár a pódium. Imari sa vybral k prednému vchodu, a postavil sa pred široké krídlové dvere. Musel počkať kým Tehstes aspoň zbežne prezrie vnútro, nebolo dobré nabehnúť priamo do pasce. Pokojne tam mohlo byť uzavretých niekoľko tuctov nemŕtvych.

Pozrela som sa na okná chrámu, po tom som pohľadom pozrela znova na môjho kolegu. "Prečo neskontroluješ okná ty?" Spýtala som sa ho ho presne tým tónom, ktorý by vystrúhal sťažujúci sa človek. Pištolí som schovala do púzdra na mojom boku a podišla som k stene, na čo som si trocha poupravila celý klobúk na mojej hlave. Nepotrebovala som, aby mi odfúkol. Prezrela som si stenu. Bol to klasický chrám, mnoho výbežkov a ozdôb, ktoré sa dali použiť na zachytenie, nič náročné. Začala som sa teda štverať hore s dosť veľkou ľahkosťou. Inokedy by to pre mňa bol možno výkon ale, už niekoľko rokov nie. Mala som chuť utrúsiť nejakú štipľavú poznámku no, mala som v hlave jeho slová. Mala som sa sústrediť. Nakoniec sa mi podarilo doštverať sa aj k oknu, za ktorého kamennú parapetu som sa zachytila a hlavou som nakukla dovnútra. Hľadala som niečo, čokoľvek podozrivé. Tak nejak som čakala minimálne necromancera alebo nejakú znetvorenú bosorku. Ah ako ja by som sa chcela stretnúť s bosorkou alebo necromancerom. Vedela som že sa staráme aj o tých, ak sa niekde objavia, no zatiaľ som to šťastie nikdy nemala.

Tehstes bol venovaný pohľad, ktorý hovoril za všetko. Okná kontroloval ten kto je kratšie v Ráde. A to sa týkalo aj ostatných, menej zábavných prác. To bolo také jednoduché pravidlo. No nerobil to len pre vlastné potešenie. Vystavoval ju menšiemu nebezpečiu, on sám mal vojsť, a čokoľvek by z chrámu vyšlo by ju mohlo nepríjemne zastihnúť, možno by to nezvládla a prišla k pracovnému úrazu. To Imari nechcel riskovať. Nie že by ju podceňoval, ale...
Na sklamanie Tehstes vnútri neuvidela ani bosorku, ani nekromancera. Zdalo sa že v chráme je viac tiel. V hlbokej tme sa nedalo dobre vidieť. Pobehovalo tam zopár ghúlov, ktorí vyšli z katakomb, ale nič výnimočne nebezpečné.
Imari nečakal na jej odpoveď. Z jej neutrálneho pohľadu rýchlo usúdil, že tam nevidí nič mocného, a zaprel sa do krídlových dverí. Tie sa s hlasným škripotom otvárali. Pokynul jej aby ho nasledovala.
Ghúlovia sa lenivo rozbehli na strany, ukryli sa v tieňoch pri stenách, niektorí zmizli v podzemí. Vošli ste do hlavnej sály. Naskytol sa vám hrozný pohľad.

Podlaha chrámu bola posiata mŕtvymi telami. Väčšina z nich sčasti prehnitá, rozožratá ghúlmi, až by ste nedokázali spoznať o aké rasy ide. A ten smrad bol neuveriteľný - z neho sa vám zatmievalo pred očami, a slabšie povahy by aj poriadne naplo. Sála ich bola plná. Len cez stred, k oltáru viedla cestička, na ktorej telá neboli. Aké slušné a poriadne.
Zdalo sa že mŕtvoly sú otočené k oltáru, v čase svojej smrti sa museli modliť. A bola to ich posledná modlitba.
Imari si povzdychol, a vykročil do prednej časti chrámu. Okolie oltáru mohlo priniesť odpovede. Vedel že mŕtvoly nevstanú, mnohé by ani nezvládli chodiť. Ale naznačovala to prítomnosť mrchožrútov. To že tu ghúlovia boli vlastne Imariho upokojovalo.

Ako sa približoval k oltáru, ozval sa spoza neho nejaký zvuk. Imari nečakal a okamžite na miesto namieril pušku.
''Von.'' Ozval sa rozkaz. Musel ho zopakovať. Napokon spoza kamennej dosky vykráčal ghúl. No tento neutekal, nemal ten neprítomný, hlúpy pohľad. Strach sa mu však v tvári stále zračil.
''Chódte, chódte prosím préč.'' Začal hovoriť ustráchane. Imari sa zatváril prekvapene. Hovoriaci ghúl, no to bolo niečo. Niečo veľmi vzácne. A mohla to byť ich stopa.
Bol by to zaujímavý rozhovor, ale Imari potreboval poriadne zaučiť Tehstes. A tak nechal hovorenie na ňu. Predsa len, chcela sa zabaviť.
''Zisti čo sa dá.'' Povedal potichu. Ghúl sa zdal ustráchaný a vyplašene pozeral po únikových cestách. No vedel že neunikne pokým ho nepustíte.

Prekročila som okenicu a dopadla som na zem kláštora. nechcelo sa mi znova zliezať a obchádzať si to. V momente, keď som dopadla, pristála som rovno na zhnité telá. "Čo to kurva.. eeh !" Zakryla som si nos rukavicou a snažila som sa nájsť cestu k cestičke, po ktorej kráčal môj starší kolega. Nutno povedať že som sa do tých tiel naozaj zapárala, boli zhnité a rozpadli sa pod mojou váhou. Nebol to príjemný pocit. Znova som ale vytiahla moju malú brokovnicu a s hlavňou nasmerovanou k stropu, sa mi konečne podarilo prejsť masami tiel. Ocitla som sa na cestičke, no to už Imari povedal rozkaz niečomu, čo sa nachádzalo za altárom. Kým spoza neho Ghoul začal vyliezať, stihla som Imariho dobehnúť. Tvárila som sa dosť kyslo. Netešila som sa na čistenie tejto uniformy. Však ma v tom ani len nepustia späť do mesta. Snažila som sa pár krát len tak kopnúť do vzduchu a striasť tak  kusy čriev na mojej topánke. Krásny to pohľad.. "Ah.. on hovorí!" Poznamenala som dosť očividnú informáciu a na pokyn Imariho som sa k nemu bližšie priblížila. "Dobre kamarát.. spravíme to jednoducho." Po mojich slovách som namierila do strany, kde nás spoza mŕtvol pozorovali ďalší. Stačil jeden výstrel, ktorý pozorujúceho ghoula rozmetal na kusy. Tento krát som namierila na tohto, ktorý nám aj rozumel. "Ďalšia pôjde tebe, ak zo seba nevyklopíš.. všetko. čo sa tu do riti stalo?" Moja otázka bola dosť hrubá, no bol to Ghoul, boli mi odporný a ja som sa s ním nechcela zapodievať dlhšie, než som musela.

''Ajajajaj!'' Zrúkol ghúl keď jeho kamaráta rozmetalo na kusy. Výstrel bol tak hlasný, že aj Imari si chcel zakryť uši. Samozrejme, ghúl sa triasol ako osika a nebol schopný nič povedať. V zdesení pozoroval brokovnicu a zamrzol na mieste. Imari podišiel k Tehstes a jediným chmatom jej zbraň zobral z rúk.
''Toto viac nerob. Prilákaš sem svinstvá.'' Zavrčal jej kolega, očividne iritovaný. Brokovnicu jej nedal naspäť. Taká hlučná hovadina, vnútri budovy.
''Ako z neho chceš niečo teraz dostať?'' Ukázal na ghúla, ktorý sa schúlil do klbka a potichu na mieste vzlykal.

Nečakala som, že ma odzbrojí práve môj kolega. Pozeral som sa na neho pohľadom ktorý naznačoval, že absolútne nechápem čo mu vadí. "No .. a? Nie je našou prácou tie svinstvá zničiť?" Oponovala som mu a snažila som sa svoju brokovnicu vytrhnúť z jeho ruky späť ku mne. Pozrela som sa na zúboženého Ghoula, ktorý sa nás  zrazu no.. extrémne bál. Po tom znova na neho. Podvihla som ramenami v neistom geste, ako som to asi mala vedieť. No len som si nakoniec povzdychla a začala som ku ghoulovi kráčať. Ak by mi aj chcel utiecť, proste by som ho schmatla za zdrapy, čo ostalo z jeho oblečenia a donútila sa ho pozrieť do mojich očí. Tie som na malú chvíľu zatvorila. Keď som znova otvorila viečka, ghoul mohol zbadať zmenu. Neboli to oči človeka, ale démona. Konkrétne veľmi podobná a špecifická schopnosť Succas. Síce som ho nechcela zviesť, no mohlo to poslúžiť aj na niečo iné. "Stále som nepočula odpoveď krpec." Zavrčala som nepríjemným tónom hlasu, pri čom som ho pohľadom.. viac menej prepalovala.

Imari sa zbrane radšej pridržal a Tehstes prudko odsotil nabok. Neplánoval sa teraz s ňou párať. Boli ste v nebezpečnej lokácii.
''Nie sú naším cieľom. Nezmyselné zabíjanie nevedie nikam.'' Odsekol jej naspäť na poznámku o ghúloch, a zamračene ju pozoroval. No stále jej prenechával zistenie informácií, a to zatiaľ nikam neviedlo. Chcel poznamenať, že toto všetko sa dalo zvládnuť aj bez succas, ale radšej bol ticho. Jeho slová akoby občas narážali na kamennú stenu.

Ghúl bol ešte viac vystrašený, ale zároveň nechcel skončiť v peklách, a pri pohľade na démona sa jeho zdesenie premenilo na horor. Ghúlovia sa démonov obávali. Nie všetci, ale väčšina.
''Ja... ja... n-névem. Téla tú už bóli, mi... mi sme len višlí z kobék. Schóvali smé sa, počuli zvúky, a potóm... hostiná. Nezábite ma prosím.'' Zajakával sa ghúl so slzami v očiach.

Najradšej by som mu na to niečo odsekla, v tomto som bola presvedčená o svojom. Čím viac tejto hávede zabijem, tým lepšie. Už keď som sa na neho pozerala, ako sa krčí.. a ako mi odpovedá, mala som chuť toto jeho trápenie zničiť. Prečo tvor ako tento tak hrozne chcel žiť? Alebo sa len bál smrti? Však sa s ňou stretával každý deň. Svojim spôsobom som niekde čítala, že boli Ghoulovia.. "dobrý" mrchožrúti, že požieraním mrtvol zabraňovali moru a podobným nákazám.. no na druhú stranu to autor nedomyslel v jednej veci, jedli aj živých ľudí ak mohli. Nakoniec som ho pustila a len som ho ešte nakopla do zadku. "Zmizni mi z očí." Potlačila som v sebe moju premenu a znova mi oči nabrali ľudský tvar a farbu. Natiahla som ruku k Imarimu a čakala som, kedy mi vráti zbraň. Nehovorila som nič, len som čakala, kedy mi ju vráti.

Ghúl zmizol v tme ako blesk, a zobral zo sebou aj pár kamarátov. Rýchlo sa vám stratil z očí.
''To si teda toho zistila dosť.'' Poznamenal znudene Imari a zbraň jej nepodával. Nevypýtala si ju, a ona hovorila neustále, čo znamenalo, že sa len snaží byť ostrá. Brokovnicu si teda ponechal, Tehstes ignoroval, prešiel okolo jej natiahnutej ruky a bližšie si obzeral oltár.

Zhlboka som sa nadýchla .. a potrebovala som si na niečom ulaviť. To naozaj nemohol myslieť vážne. Nie že by som sa o seba bála, ale bezpečnejšie som sa predsa len cítila so zbraňou v rukách. Hlavne z takou, ktorá vedela väčšinu vecí čo malo mäso a kosti roztrhať na kúsky. On mi ju nechcel dať? A ešte ma podpichoval. Keď okolo mňa prechádzal, dosť nečakane som ho podkopla a snažila som sa ho povaliť na zem. "Robíš si zo mňa kozy? Okamžite mi vráť moju Matildu!" Zavrčala som naštvane. Vážne, podobné veci sa stávali vždy. Možno aj pre to sme boli tým, kým sme boli. Ani jeden z nás nebol bezproblémový. Všetci sme to mali v krvi.. ešte pred nejakou mutáciou či pokusmi. Všetci sme boli od morku kostí iný, temný, zlý, plný problémov a provokačnosti. Ani by som sa nedivila, keby že sa sem tam niektorý v organizácií navzájom pozabíjajú.

Samozrejme jej reakciu očakával, predsa len, schválne ju provokoval. Bolo by hlúpe nechať sa odokrytý v tejto chvíli. Keď sa ho posnažila podkopnúť, vyskočil do vzduchu dosť na to aby sa vyhol jej nohe a Matildou jej buchol priamo po hlave. Potom odskočil k oltáru, a zbraň zahodil medzi rozkladajúce sa mŕtvoly. Dopadla rovno do vydlabaného brucha akejsi osoby, ktorej ešte stále hnili črevá.
''Pýtaj sa slušne.'' Karhavo povedal Imari, a krútil hlavou akoby nad neslušnou školáčkou, ktorá spravila niečo nepekného.
''A nerob problémy. Si na úzkom ľade.'' Pokračoval prísnym tónom. Tehstes vedela že Imari môže podať Rádu podnet, vyhodnotenie, a jemu uveria. Jej slovu nie.

Momentálne by sa mi krvi nikto nedorezal. Bola som proste naštvaná. Odhodil moju krásnu Matildu hneď po tom, ako zdevastoval môj obľúbený klobúk mojou obľúbenou zbraňou.. a navyše ju odhodil do toho svinstva. Takmer som zbledla, keď som to videla. "MATILDA!" Zakričala som až zúfalo a bez váhania som sa vrhla medzi mŕtvoly, kde som ju začala medzi ostatkami hľadať. "Už idem neboj sa!" No.. bolo to naozaj divné.. naviazanie vzťahu na moju vlastnú zbraň ale.. kto z inkvizície bol normálny? Táto vec mi zachránila život toľko krát, že to ani nespočítam. Dokonca som aj úplne ignorovala jeho slová. teda nie úplne. Naštvane som sa na neho pozrela. "Poslúž si! Z Inkvizície sa dá aj tak dostať len smrťou." To bol fakt, s ktorým som bola oboznámená. No kto vie, možno vedel viac než ja ? Jeden z tých troch vrchných členov svojim spôsobom vyzeral tak na.. 150 rokov..

Imari jej reči celkom v celku ignoroval a pokračoval v prehliadaní oltáru. Zaujali ho isté znaky a symboly, ktoré boli doň vyryté. Hmatal ich prstami a zamračene premýšľal nad ich účelom.
''Tieto symboly... myslím, že nepatria Dangorovi. Nie, som si tým istý. Ide o cudziu semiotiku. Skôr niečo... z juhu. Ale prečo by tu boli vyryté, v chráme Dangora?'' Pýtal sa akoby do vzduchu Imari, no samozrejme bola táto otázka a záhada smerované aj k Tehstes. Nemohla mať také znalosti ako Imari, no možno by ju niečo napadlo.
Matildu našla presne tam kde dopadla. V brušnej dutine hnijúcej mŕtvoly. Bola celá od krvi, žltého hnisu a červov. Tie rýchlo vliezali do všetkých možných otvorov v zbrani. Ak sa aj snažila zbraň narýchlo očistiť, ten hnus z nej nešiel tak ľahko dole.

Vytiahla som moju zúboženú zbraň z vnútorností mŕtveho niečoho. Chvíľu som sa na ňu pozerala.. na to ako z nej vypadávajú časti čriev.. a následne som ju len odhodila späť tam, odkiaľ som ju vyhrabala. Nie, naozaj som sa v tom nemienila len tak hrabať. Nie že by som to nezvládla. Svojim spôsobom som mala žalúdok aj na pitvy zhnitých tiel ale, nie, proste nie. Na toto som nemala nervy. Povzdychla som si a zvesila som si z ramena pušku. teda aspoň som chcela, keby že na nich nejakú pušku mám. Zabudla som, že ju zo sebou nosievam skôr len po meste.. aká to irónia. No nič, musela som sa spoľahnúť čisto na môj meč. "Možno nejaké memento?" Pokrčila som ramenom. Nebolo by zas tak zvláštne naraziť na nejaký chrám, ktorý bol vystavaný na inom chráme a prípadne slúžil za úplne iným účelom. Také veci sa stávali často. Aj keď pravdepodobne nie takto blízko k hlavnému mestu. "Nah.. myslíš že tu tá vec ešte stále je?" Prechádzala som sa popri mŕtvolách a skôr som dávala pozor, aby na nás niečo nečakane nevyskočilo, než som skúmala okolie.

Na jej nápad o memente len pokrútil hlavou. No tú myšlienku nezavrhol úplne, aj keď nedávala príliš zmysel. Kto vedel čo sa tu mohlo stať za posledné roky?
''Zobrazovať symboly cudzích Bohov je vo viere v Dangora výslovne zakázané. Toto je priamo herézia.'' Vysvetlil Imari a povstal od symbolov na oltári. Rozpoznať ich dokázal ako znaky cudzej viery, no preložiť ich nevedel a nemalo zmysel sa nimi viac zaoberať. V tom sa jeho pohľad zmenil. Akoby niečo počul, tušil, zistil. Ukázal do tmavých rohov, kde boli ukrytí ghúlovia. Teraz tam neboli. Razom zmizli, zatiaľ čo ste sa spoločne medzi sebou hašterili. Ale vstup do krypty smeroval cez stred chrámu, videli by ste ich presun. Stratili sa ako dym.
''Priprav si zbraň.'' Potichu vyslovil jej kolega a samotný si do ruky vzial svoju pušku. Podozrievavo sa rozhliadal po chráme.
Niečo tu nesedelo, nedávalo zmysel... a to z vašej skúsenosti neznamenalo nič dobré. A mohli ste dúfať, že toto nebola pasca. No to by ste predsa rozpoznali. Ak sa vám ju nepodarilo zahliadnuť, muselo ísť o čosi naozaj mocné.

Až teraz som si uvedomila, že som sa vyjadrila zle. No skôr než som sa stihla opraviť, len som pokývla hlavou. Nemalo to zmysel, nabudúce si proste budem dávať pozor na moje vyjadrovanie. Tasila som meč a z jedného z vreciek som vytiahla oranžovú tubu s podivným vrchnákom. Vedel čo to je. V podstate niečo, čo veľmi pripomínalo kombináciu svetlice a dynamitu. Teda aspoň vzhľadom. Ťažko povedať čo za zbraň budem potrebovať, keďže sme ani nevedeli, proti čomu stojíme. Bolo to ale niečo, čo pravdepodobne ghoulovia nemali moc radi. Nie že by tie potvory mali radi.. hocičo väčšie než bol sami."Pamätáš si na našu dohodu? Spravme to zaujímavejšie.." Zamrmlala som a meč som dala do pripravenej polohy. "Kto zasadí poslednú ranu, platí." 

Jej dohody a nápady boli niekedy skutočne hlúpe, a toto bol jeden z nich. Ale to bola súčasť práce s Tehstes, a Imari to bral ako samozrejmosť. ''Naša'' dohoda bolo niečo čo vymyslela Tehstes a Imariho mlčanie alebo tiché mrmlanie bolo súhlasom. Normálne by ju za vyťahovanie takýchto hlúpostí karhavo upozornil, ale teraz na to nebol najlepší čas.
''Ak sa nemýlim, žiadna posledná rana nebude.'' Povzdychol si a pokynul Tehstes aby k nemu podišla bližšie. Chcel jej niečo povedať. Naklonil sa k nej a potichu začal hovoriť.
''Mám dojem, že sme vstúpili do mimoriadne kvalitnej ilúzie démona. A ja ani ty sme si to nevšimli.''
Tehstes mu to nemohla mať za zlé. No, len čiastočne. Bol skúsenejší ako ona. Takže ak o tom niekto mal vedieť, bol to on. Ale démonie pasce - ilúzie - bývali väčšinou napodobneniny normálneho a bežného života v oblasti. Mohol to byť hostinec, plný ľudí, nejaký farmársky dom, čokoľvek čo človeka oklamalo. No tieto ilúzie sa dali prehliadnuť. Ale chrám v zničenej oblasti, plný zmasakrovaných tiel... Imariho ani nenapadlo že by mohlo ísť o ilúziu. Bežný démon by sa posnažil aby chrám vyzeral čisto, ľudí by posadil do lavičiek, kde by sa modlili, jednoducho normálny beh života.
Tento démon bol chytrejší. A silnejší.

Sklamane som s ana neho pozrela. To znamenalo, že si budem musieť večeru a prípadný drink zaplatiť sama? Z úst sa mi ozval neurčitý a až otrávený zvuk. O to horšie som to brala, keď ma upozornil, že sme v ilúzií. Až ma striaslo. Stiahla som meč späť a pozrela som sa po mieste, kde som odhodila svoju matyldu. V podstate vôbec nemusela byť od vnútorností.
"Takže hovoríš že momentálne moje dokonalé telo môže úplne bez problémov osahávať nejaký krýpeľ?" Sama som sa chytila za vlastné prsia no, nie že by som z toho mala nejaký pôžitok cez tie ochranné vrstvy a tak. Bola som sklamaná, možno aj sama zo seba. Predsa len Succas boli v podobných veciach, ako ilúziách dobré.. mala som to prehliadnuť ale vôbec ma to nenapadlo. "Aj keď vytvoriť tak dobrú napodobneninu ghoulov.. a ešte aby to aj hovorilo.. musím mu uznať nejaký ten kredit." Predsa len zväčša sa dali ilúzie prekuknúť práve cez to, že boli ľudia či živé bytosti v nich jednoducho.. neprítomný? Takmer na vás nereagovali. Tento démon či čo to bolo, musel byť naozaj číslo. "Uvoľníš sa?" Spýtala som sa Imariho sladko. Predsa len jeho premenu som ešte nevidela .. a bola som viac než zvedavá.

Bolo jasné že v tomto prípade nepôjde o dobrého démona. Z toho čo Imari usudzoval to bol démon vyšší, a podľa jeho moci sa ani nemusel nachádzať v blízkosti aby takúto ilúziu zostrojil a udržal.
''Je dobrý.'' Súhlasil Imari s obdivnými slovami Tehstes. Otázne bolo či sa oplatí mrhať energiou na zlomenie ilúzie, nemali ste jej zo sebou tak veľa. Stále mal v batohu niekoľko nasiaknutých listín, no chcel ich využiť priamo proti démonovi. Nie proti jeho pochybným trikom. Ale zmena na démona tiež nebola jednoduchá a už vôbec nie lacná.
''Nevyčerpaj sa.'' Odmietavo krútil hlavou na jej ponuku. Premena nebola potrebná. Nie teraz.
Imari z batohu vytiahol zrolovaný list pokreslený znakmi, zložil ho na zem a labou naň dupol. Zatvoril oči a pod nosom si zašepkal slovo moci. Sprvu sa nedialo nič, no potom sa vzduch okolo vás začal akoby vlniť, niektoré predmety mizli.
Na Imariho z temnôt vystrelilo niekoľko reťazí, ktoré ho okamžite spútali a začali páliť jeho srsť, na čo reagoval hlasným zaručaním. Nemohol ich vidieť, v tej chvíli mal zatvorené oči.

Prikývla som. Keď tak hovoril tak, mi nič iné neostávalo. Teda nemusela som ho poslúchnuť ale radšej by som sa ešte dnes vrátila domov. Nebolo len tak pre nič za nič, že sme boli pomerne dosť stratová organizácia. Chcel využiť jeden zo zvitkov. Netušila som, či to je dobrý nápad no pravdepodobne sa inak z ilúzie nedostaneme. Jedine že by sme odišli a to sme si nemohli dovoliť. Dostali by sme zdrbané zhora. Postavila som sa trocha ďalej od Imariho a sledovala som, ako započal. Svet okolo nás sa zachvel a postupne začali miznúť veci. Musela som dávať pozor pretože bol teraz najzraniteľnejší. Démon to aj využil. V momente sa z v podstate nićoho rozleteli reťaze priamo na neho, ri čom ho spútali. Ja som reagovala rýchlo. V momente keď som ich zaregistrovala, som z brašne vybrala už pred tým spomínaný samovznieťovací granát pripomínajúci červenú tubu, alebo respektívne aj svetlicu. škrtla som viečko a hodila som ho smerom, ktorým sa z temnoty šírili reťaze. Mal by nastať výbuch. Aj keď nei extrémne silný, minimálne som démona chcela odhaliť a prinútiť ho, aby svoje reťaze stiahol.

Ilúzia sa lámala rýchlejšie a rýchlejšie až ste pozostali na mieste, ktoré bolo medzi realitou a falošou. Démon si všimol o čo sa Tehstes snaží a aj keď ho nevidela, jej hod bol presný. On však reagoval bleskovo. Z dlhého zobáka mu vyšľahol haditý jazyk a granát odrazil naspäť k nej. Až teraz sa objavil - na prvý pohľad nespoznala jeho druh, mohol byť čokoľvek. Jeho telo bolo celé ochlpené, tvár zahalená kapucňou, spod ktorej Tehstes videla len dlhočizný zobák, z ktorého visel rozpoltený jazyk, a telo mal zakryté roztrhanými handrami. Bol nízkej postúry, jeho nohy boli krátke, zdalo sa že je sklonený, zhrbený. Z jeho podlhovastých rukávov viedli dve reťaze, bez viditeľných rúk. Imari bol stále spútaný, ale v tejto chvíli už nemal na výber. Musel sa premeniť, aspoň natoľko, aby sa dostal zo smrteľného zovretia.
Po Tehstes sa náhle vrhli oživené mŕtvoly, celý dav ľudí, ktorí sa pred chvíľou rozkladali na podlahe chrámu. Démon nahlas, posmešne zaškriekal, rozprestrel svoje krídla a vyletel k stropu. Potom sa zniesol na druhú stranu chrámu, a chcel schmatnúť Matildu, ktorá tam ležala, čistá a funkčná.