Po ceste

Muž bol postrelený do brucha, a spadol na zem. Pištoľ mu z ruky vypadla. Jeho výstrely leteli mimo. Bol príliš vystrašený na to aby sa trafil presne.
''Za toto...'' Začal hovoriť, no z úst sa mu drala krv.
''Za to budeš pykať, ty skazený sviniar. Stratíš hlavu!'' Skríkol vojak z posledných síl keď sa jeho hlas zasekol. Ležal na zemi a ťažkopádne dýchal z posledného.
Trezor ležal neďaleko, malá krabička, ktorá obsahovala niečo vzácne, veľmi vzácne.
Jediné čo teraz zostávalo bolo odniesť artefakt vlkolakovi. Ten vedel ako krabicu otvoriť, a podľa všetkého bol tento artefakt nestabilný, alebo ako to povedal samotný zamestnávateľ Tehstes, mohol by každou chvíľou zničiť celé mesto a na jeho mieste ponechať kráter.
Do uličky vtom vbehol možno aj tucet policajtov, a rozbehli sa smerom k Tehstes, vykrikujúc aby zastavila a vzdala sa.

Tehstes

Pomaly som k nemu kráčala. Nakoniec to predsa len nebol až taký profesionál. To som však nemohla povedať ani ja o sebe. Strela do brucha pri mierenie do hrude. Síce to bola strela na rýchlo no.. musela som na tom rozhodne popracovať. Prebila som ďalší náboj a chytila som pušku do oboch rúk, no do pasívnej polohy. Čupla som si k jeho telu a zobrala som kovovú skrinku do batohu. Namierila som na jeho hlavu hlaveň z pušky a trocha som pohodila hlavou tak, aby mi bolo vidieť masku. Maska každopádne nezakrývala len moje ústa, ktoré sa provokačne usmievali.
"Presne tak.. poriadne si ma pozri... určite to prežiješ.. je to len strela do brucha a za chvíľu ti sem nabehnú posily. Nezabudni ma popísať.. presne tak, ako ma teraz vidíš." Podvihla som pušku k oblohe a ešte raz, posledný krát som vystrelila.
"Toto mesto ešte pocíti, čoho som schopná hehe.." Založila som pušku znova na rameno a začala som bežať do ďalšej z postranných uličiek, k dohodnutému miestu stretnutia.
Výstrel mal aj svoj dôvod, za prvé dramatický efekt.. a za druhé upozornenie. V podstate sme po sebe už strelili no.. toto mohol tiež byť poplašný výstrel, v prípade, že by tie dva nezaregistrovali policajti. Predsa len.. plánovala som sa stať slávnou.

Policajtom, nahodených v ťažkých háboch, nebol problém uniknúť. Tehstes sa dokázala rýchlo stratiť v tmavých uličkách, a po jej prenasledovateľoch o pár minút nebolo ani znania.
Podľa dohody ste sa mali stretnúť na rovnakom mieste. Polorozpadnutá budova, kde Tehstes začala svoju cestu v tomto meste, už bola ponorená v temnote keď sa do nej vrátila. Slnko počas akcie zapadlo, a tak videla ako sa v jednom z okien svieti.
Vlkolak už musel netrpezlivo čakať na výsledok misie Tehstes. Na to že ju stretol len dnes, a poznal ju len po veľmi krátky čas, veril jej pomerne dosť.

Vlkovi sa rozšírili oči keď v rukách Tehstes videl pancierovú krabičku.
''Neverím... neverím vlastným očiam. Je to naozaj on.'' Vstal zo stoličky a udivene prezeral ťažký predmet, ktorý obsahoval jeho vysnívaný kameň.
''Dúfam, že to nebol klam... je zvláštne že kameň bol takto slabo chránený. Len dúfam že je naozaj vnútri.'' Zobral trezor do rúk a zoširoka sa usmial. Znova sa začal prehrabávať vo svojom batohu, a tentoraz z neho vytiahol akési zvláštne zariadenie. Na prvý pohľad sa zdalo že fungovalo na magickom aj technickom princípe.
Prístroj pripol na trezor, a zámok sa začal roztápať. Netrvalo dlho, a malá krabička bola otvorená. Vlkolak mal prostriedky naozaj na všetko. Musel to byť expert.

Vlk z krabice vytiahol neforemný čierny kameň. Od nadšenia ani nevedel prehovoriť.
Víťazoslávne pozrel na Tehstes a súhlasne prikývol. Bol to on, bol to ten artefakt. Kameň bol čierny ako temnota sama, zdalo sa akoby pohlcoval svetlo okolo seba. V jeho blízkosti ste cítili akúsi tiaž, niečo čo sťažovalo dýchanie, a z kameňa vyžarovala neuveriteľná moc.
''Myslím, že toto je za viac ako dvesto kreditov.''

Tehstes

Prišla som do budovy až pri stmievaní. Musela som si dať predsa len pozor, či ma niekto nesleduje.
Došla som až do miestnosti, kde som zo seba zložila masku, plášť a ostatné veci, sadla som si do polorozpadnutej pohovky a sledovala som Vlkolaka, ktorý sa začal hrať s mini-trezorom.
Sledovala som, ako z neho vyťahuje kameň, ktorý mi niečo pripomínal. Temnotu ? .. zamrazilo ma na chrbte, keď som si spomenula môj vstupný obrad do sesterstva.. v podstate stále moja najhoršia nočná mora.
Pohlcoval svetlo, veľmi zvláštny úkaz.. Ako keby sa okolo neho rozľahol tieň..
Vzduch trocha oťažel a ja som ako médium, z kameňa cítial nesmiernu.. nesmiernu moc.
Až ma z toho zamrazilo.
"Tá vec.. je mocná.. " Šepla som namiesto odpovede a pozrela som sa na vlkolaka.
"Čo s ňou plánuješ robiť ? " Tak spolky som ani nečakala, že mi odpovie.

Vlkolak kameň odložil do svojho batohu a pozrel na Tehstes.
''Mám s ním... veľké plány.'' Prezradil tajnostkársky vlk a začal chodiť dookola po miestnosti.
''Celé mesiace som čakal, a konečne tá chvíľa prišla. Zachránila si ma, dievča, a ušetrila mi mnoho práce.'' Usmieval sa a nadšene prechádzal z jednej strany miestnosti do druhej.
''A teraz prišiel čas odmeny.'' 
Nech sa Tehstes pozerala naňho, alebo ho ponechala prejsť za seba, na hlave pocítila silnú tupú bolesť. Jediný presne mierený úder stačil na to aby Tehstes začala upadať do bezvedomia. Pred očami sa jej zatmelo a videla ako sa vlkolak zoširoka usmieva.
''Vy ľudia predsa máte to príslovie... v každom prípade, nikdy never vlčím úmyslom.'' Bolo posledné čo Tehstes počula pred tým ako upadla do ríše snov.


Cela v mestskej väznici bola chladná a tmavá. Tehstes nevedela ako dlho bola v bezvedomí, no cítila sa celá zničená. V takomto studenom prostredí sa viac ani nedalo čakať. Za mrežami stál strážnik a pozeral na Tehstes. Akonáhle videl že sa prebrala, niekam odbehol.

Onedlho do cely vošlo niekoľko mužov. Strážnik, dvaja policajti a niekto kto sa na prvý pohľad zdal ako náčelník polície, všetci ozbrojení.
''Tak sme sa konečne prebrali.'' Vyriekol postarší šéf a podišiel bližšie k Tehstes.
''Mala by si sa pripraviť na lano. Myslím, že budeš visieť. Ak teda nemáš jednoznačný dôkaz o tvojej nevine, z tejto cely odídeš už len na popravisko.'' Oznámil pokojne náčelník akoby to bola záležitosť ktorú riešil denne. A pravdepodobne to tak aj bolo.
''Ak neviete, ste obvinená za ozbrojené prepadnutie konvoja, hrubé narušovanie poriadku, ohrozovanie civilných životov, hrubé poškodzovanie verejného a súkromného majetku, krádež štátneho majetku, spoluprácu so zločineckou organizáciou a hlavne za vraždu niekoľkých policajtov a urodzeného pána Benfaryho.'' Vymenoval náčelník všetky položky, ktoré na Tehstes hodil vlkolak.
''Kožu ti to nezachráni, ale povedz mi jednu vec - kam si ukryla Blekomen?''

Tehstes

Prebrala som sa s tubou bolesťou v hlave. A potom že sa v cechu nehovorí o vlkolakoch ako o zveroch. Posraný šmejd.. toto mi ešte zaplatí. buď kešom, alebo vlastnou kožou.
Ostala som sedieť na zemi, keď do cely vs´tupilo niekoľko stŕažnikov. Bola tu celkom zima, v podstate jediné čo pripomínalo postel, bola nejaká drevená priečka vystlaná slamou.
Veľavravne som sa pozrela na šéfa, spokojne som sa na nehou smiala a len som pokývla hlavou na nesúhlas.
"No.. ja.. o tom vlastne celkom silne pochybujem.." Vzdychla som si a pohodlnejšie som sa oprela o kamennú stenu.
"Predsa len, mŕtve ústa žiadne informácie neprezradia.." Zazubila som sa. 
"Ak ma povesíte, odbachnete či tak.. ten váš Blekomen bude navždy stratený." Pokrčila som ramenami. Vyzeralo to tak, že to myslím smrteľne vážne.

Náčelník sa zamračil. Nepáčilo sa mu že ho vydiera väzeň priamo v cele v jeho policajnej stanici. Ale tak to bolo, a Tehstes mala sčasti pravdu. Jej život záležal od toho ako veľmi chceli Blekomen získať naspäť.
''Povedz, prečo si zavraždila Benfaryho? Bol to chirurg, pomáhal ľuďom, všetci ho mali radi. A vieme že si to bola ty. Bol zabitý vo svojej vile rovnakou zbraňou, akú si mala pri sebe a pri útoku na konvoj. A tieto zbrane sem ešte nedošli, zatiaľ ich majú len vlkolaci.'' Začal vysvetľovať náčelník zistenia policajnej práce. Takže ten muž nebol bankár, ale chirurg. A nielenže nebol skazený, dokonca ho ľudia milovali.
''To znamená že spolupracuješ s vlkolakmi. Jediný aktívny vlkolak v tomto meste ktorého za posledné mesiace nevieme dolapiť je Hnedé Oko. Známy vrah, lupič a priekupník ilegálnych predmetov. Patril k známej skupine vlkolačích banditov, Oči Maldoga, ktorá operovala v okolí mesta pokým sme ich nepochytali a nepopravili.'' Pokračoval, pričom sa situácia začala vyjasňovať. Vlkolak ktorý zamestnal Tehstes musel byť Hnedé Oko. Vlkolak jej povedal, že vojaci zabili konvoj, no v skutočnosti to bola jeho skupina banditov, Oči Maldoga. To však nebolo všetko...
''Oči Maldoga používali Blekomen na... hrozné veci. Po tom ako sme sa ich zbavili, Benfary zistil akú moc Blekomen má. Chcel kameň použiť na vyliečenie mesta od moru, ktorý vládne v podmestí, a konečne by sme mohli vyliečiť aj tých krysákov.'' Dokončil náčelník a nahnevane sa pozrel na Tehstes.
''Za získanie toho kameňa položilo život mnoho vojakov. A ty si im ho dala naspäť, alebo si ho niekde ukryla pre seba. Si zodpovedná za život celého tohto mesta. Myslím, že ľudia si popravu vynútia, a ja im v tom nebudem brániť.''

Tehstes

Prevrátila som oči v stĺp, toto bol problém. S povzdychom som sa na chvíľku zatvárila vážne a pozrela som sa náčelníkovi priamo do očí. 
"Dnes človek už nikomu nemôže veriť hmm?" Trocha kyslo som sa pousmiala.
"Ja nie som váš človek náčelník." Odvrátila som hlavu na stranu.
"Ukradla som ten magický kameň, na podnet toho vašeho vlkolaka, no s tou vraždou nemám nič spoločné." Na chvíľku som popremýšľala a prezrela si aj ostatným policajtov. Nohy som si priložila k hrudi, položila na kolená hlavu a vlasy mi padli do tváre.
"Je mi ľúto vašej straty.. nie vážne a úprimne ľúto. Dostal nás oboch. Pôvodne som sem prišla za vidinou získania peňazí. Zobrala som prácu neistého charakteru.. a skončilo to tak, ako skončilo. Nemám čo dodať na svoju ochranu." Vyrovnala som sa a oprela hlavu tento krát o chladný múr.
"Pôvodne som bola v tom, že ten kameň bol ukradnutý vlkolačej obchodnej karaváne a jej členovia boli zabitý nenásytným a špinavým .. podplateným úradníkom menom Benfary.. " Pochybovala som, že mi tu niečo prejde.. no nemyslela som si, že ma podobné vezenie bude vedieť zadržať.

Náčelník odmietavo pokrútil hlavou.
''Kto si myslíš že ti tieto reči zhltne?'' Spýtal sa rétoricky a zasmial sa. Mal pointu, všetko naznačovalo že za zločinmi je Tehstes, a jej alibi boli len ťažko uveriteľné. Najmä keď podobné lži počúval každý deň.
''Onedlho sa znova uvidíme.'' Povedal a ráznym krokom vykročil z cely. Policajti odišli a dvere do cely sa zabuchli.

Prešlo niekoľko chladných a tmavých hodín, pričom sa nič moc nedialo.
Tehstes začula syčivý zvuk, akoby sa niečo varilo, alebo pieklo. Od dverí cely sa začal valiť malý kúdoľ dymu a pevná oceľ zámku sa menila na mazľavú lávovú kašu. Za nimi stál automaton. Bol to on, bol to maton, ktorý povedal Tehstes o práci, a teda ktorý patril vlkolakovi. Tentoraz ale nevyzeral ako zo skládky smetia, no zdalo sa že prešiel vynovením.
''Majster sa chce ospravedlniť za náhle a nečakané prerušenie spoločného obchodného vzťahu.'' Vyslovil maton zatiaľ čo pracoval na zámku.
''Musel to spraviť. Rád by sa s vami znova stretol a svoje činy vysvetlil osobne, medzi štyrmi očami.''
Zámka bola pevná a hrubá, no postupne povoľovala. Po strážnikovi či ostatných policajtoch nebolo ani znania.

Tehstes

"Hehe.. a ja som tam dúfala že mi to vyjde." Zasmiala som sa tiež. Na jednu stranu som stále mala svoju hrdosť, nepriznala by som slabosť či chybu.. 
"Keď myslíte.." Dodala som pri jeho odchode a následne som sa len ponorila sama do seba. Začala som rozmýšľať o úteku.

Po niekoľkých hodinách, som ani len nečakala, že sa niečo podobné stane. Dvere sa začali topiť.. teda konkrétne klúćka.
Pozrela som sa na matona. Rozhodne už nereptal tak, ako pred tým. Musela som sa pousmiať.. samozrejme.. nič by nemal z toho, že ma tu a teraz povesia. Po tom by sa znova pustili po ňom. Takto budú na stope mne. S povzdychom som len pokrčila ramenom.
"Rád by sa znova stretol.. ak má pre mňa nejaký darček, tak prečo nie. Rada sa s Wolfím stretnem." Postavila som sa. Hovorila som potichu..
Mala som samozrejme v pláne ho následovať.

Automaton dokončil svoju prácu, a dvere sa so škripotom otvorili. Tehstes ale zabránil vyjsť von, naopak, vošiel do cely a započal prácu na mrežiach malého okna. Preliezť ním síce nemohol, ale okno bolo určené pre únik Tehstes.
Zničiť malé mreže na okne mu netrvalo dlho, a maton od okna odstúpil.
''Cesta je voľná. K lokácii stretnutia mám len jednu informáciu: Zámok Algran. Pýtajte sa na Lhettriho. Po mojej deštrukcii preberte moje jadro. Zbohom.'' S týmito slovami automaton svoju úlohu skončil. Jeho mechanické telo sa začalo triasť, a postupne sa rozpadol na mnoho kusov. Končatiny a ostatné časti tela sa začali roztápať, rovnako ako to robil s mrežami. Po chvíľke z neho nezostalo nič okrem malého jadra, ktoré mal uložené v hrudi.

Tehstes

Pozrela som sa na to, ako začal odstraňovať mrežu na okienku. Ja som sa cez to rozhodne prepchať vedela, on asi ťažko.. no po jeho slovách som aj pochopila prečo. Len som prikývla a čakala som, kým sa rozpadne. 
Samozrejme som netušila, o aký zámok ide.. ale Lhettriho mi prišlo ako vlkolačie meno. 
Zobrala som jadro, ktoré zostalo z tela ako jediné nepoškodené a prevliekla som sa von oknom.
Keďže som pri ceste sem no.. spala.. netušila som, v ktorej časti mesta sa nachádzam. No rozhodne to bola strážnica, alebo nejaká stanica. Najprv som chcela vyšplhať na strechu niektorej z budov a porozhliadnuť sa. Nemohla som ísť do davu. Vojaci mi v podstate zabavili všetko podozrivé a tak som sa ani nemala ako maskovať. V momente by každému došlo, že som nejaký barbar, čarodejníčka alebo blázon.. a zbytočne by som upútavala pozornosť.

Policajná stanica bola blízko centra mesta, neďaleko miesta kde sa odohral prepad konvoju. Okno cely bolo vysoko nad zemou, no dalo sa z neho zoskočiť na strechu pár metrov nižšie. Tak ako väčšina budov v strede mesta, aj stanica bola viacmenej vysoká a úzka stavba. Tehstes mala šťastie že budovy boli natlačené na seba, a tak mohla z okna dopadnúť bez toho že by si zlomila obe nohy.
Samozrejme, nebude trvať dlho a policajti zistia že Tehstes unikla. A niekto tak spozorovateľný ako ona by sa v tom čase nechcel nachádzať v meste. Zločiny za ktoré ju obvinili sú pomerne vážne a náčelník sa nezastaví kým ju nenájde a nepopraví. Tentoraz by ju mohol zastreliť na mieste, aspoň by sa tak uistil, že spravodlivosť bude vykonaná.
Preto tu nebola ani možnosť nechať sa chytiť. Druhý krát už neunikne.

Tehstes

Moja situácia vyzerala naozaj sviežo. Aspoň som však vedela, kde sa nachádzam. Predsa len som odtiaľto videla na ulicu, kde sa prevážal konvoj. Naozaj som bola rada, že som si vtedy tak švihla, stanica bola predsa len úplný kúsok odtiaľ.
Rozhodne som ale nemohla ostať na mieste. Navyše som si musela niečo zohnať. Bola som hladná, smädná a zbavená v podstate všetkých vecí. Na prvý pohľad už nemohol byť niekto viac nápadnejší a to sa mi taktiež nepáčilo.
Kráčala som celkom rýchlo, predsa len som sa ponáhľala. Najprv som si chcela zohnať nejaké oblečenie. Mohla by som sa síce vlúpať do domu, no to bol celkom veľký risk. Nemala som u seba žiadnu zbraň, paklúče a ani podobne. Preto ma napadla len jedna vec, prepadnutie. 
Mala som v pláne zísť na ulicu, do nejakej postrannej ulićky a schovať sa do výčnelkov budov, či za kontajnery. Tam som len musela čakať, nič iné mi neostávalo.

Nájsť postranné uličky pre Tehstes nebol žiadny problém. V tejto časti cez ne občas prechádzalo zopár ľudí, keďže tu ako tak bolo bezpečno, a neboli ani obsadené bezdomovcami a podozrivými charaktermi.
V uličke pod Tehstes teraz prechádzali muž a žena, ruka v ruke, pravdepodobne manželia. Možnosťou bolo aj prádlo vyvesené na šnúrach na sušenie medzi budovami.

Tehstes

Samozrejme som mohla využiť aj prádlo na šnúrach no, to neobsahovalo peniaze. Aspoň som o tom pochybovala. Na to, aby som sa z mesta dostala a aspoň niečo dokázala zariadiť, som peniaze neskutočne potrebovala. Či už na jedlo, alebo na zaobstaranie si ako takej výbavy. Každopádne som na to ani nemala čas, momentálne som potrebovala peniaze už len preto že.. no boli to peniaze.
Zobrala som povalujúcu sa kovovú tyčku, vedľa smetiaku a začala som sa za párikom zakrádať. V momente, keď boli hlbšie v uličke, som sa po nich rozbehla. Prvá rana mala ísť zozadu do hlavy mužovi. Nebola to silná rana.. bude mať otras mozgu a prežije to no.. na teraz by ho to malo vyradiť.. v momente som chcela vraziť tyčku do hrude ženskej. Samozrejme tak, aby som jej vyrazila dych, aby nemohla vykríknuť.

Muž bezvládne padol na zem, a žena chcela od zdesenia vykríknuť. Hlas sa jej zadrhol v hrdle a po tom ako ju Tehstes udrela nešikovne spadla na zadok. V šatách ktoré mala oblečené o tom nebolo ani divu. Chytila sa za brucho, snažila sa znova získať dych a prekvapene pozerala na Tehstes. Prepadnutie v tejto časti mesta, najmä cez deň a rovno vedľa policajnej stanice, to rozhodne bolo prekvapujúce. Ale že ich prepadne mladé dievča?
Muž niesol akýsi kufrík, v ktorom mal osobné veci, a samozrejme, peňaženku. Už len podľa jeho oblečenia Tehstes mohla vedieť že peňaženka nebude prázdna. Rovnako aj žena niesla kabelku, a aj teraz ju mala okolo ruky. Ak sa ju Tehstes pokúšala zobrať, žena ju držala za každú cenu, aj keď jej boj bol márny. 
Bola tu však šanca že do uličky vojde niekto ďalší a zavolá pomoc, takže času nebolo navyše.

Tehstes

"Pusti tú tašku!" Precedila som pomedzi zuby k žene a snažila som sa jej kabelku z ruky vytrhnúť, popri čom som ju pokojne aj kopla do brucha či do hlavy. V rýchlosti som už len mienila zobrať mužovi kufrík a zrýchla ho prehľadať, či u seba nemá nejakú zbraň alebo podobne. Po tom ma napadlo, že lepšie bude, ak omráčim aj tú ženu.. a že si naozaj musím pohnúť. Preto som sa k nej znova obrátila a tresla som ju tyčkou pohlave. Nechcela som ju zabiť, naozaj stačilo omráčenie. Rozbehla som sa znova do úkrytu, teda som sa znova musela dostať na nejaké tiché miesto, kde by som vyvrakovala ako kabelku, tak aj kufrík. Popri ceste by som ešte strhla zo šnúr nejaké šaty, hlavne plášť s kapucou, príp nejakou čiapkou a rukavicami.