Útek

Anivia

Ďalší deň, svadba sa blížila stále viac a viac.. bolo to stále horšie a horšie. S otcom som sa hádala až do krvi a posledný týždeň, som len málokedy vychádzala zo svojej izby. Každopádne som tam nemienila ostať až do danej svadby. 
Plán môjho úteku bol celkom jednoduchý. Už pár dní pred tým, som začala do svojej izby zhromažďovať zásoby pomocou opatrovníčok, ktorým som verila viac než ktokoľvek inému. Možno za to mohli aj peniaze a úplatky, ktoré som na nich uvalila.
V jednu večernú hodinu som vyzliekla všetko "pekné" oblečenie a navliekla na seba teplé kožušinové oblečenie. Pozostávalo z hrubých topánok, kožených a kožušinou prešívaných nohavíc, rovnako ako aj niekoľkých vrstiev topu, košiel, sutany a na to ešte aj kožušinový kabát s kapucňou. Okolo ramien a kapuce pri ústach, som sa obmotala huňatým šálom a prehodila si cez ramená vak s rôznymi vecami, ktoré som si zbalila. Boli tam základné veci ako kompas, mapa, niekoľko prázdnych zvitkov s písacími ptorebami a potom už skôr sušené jedlo a nástroje ako kresadlo ap odobne. Samozrejme mi nechýbala ani značná zásoba peňazí no, tých tiež nebolo extrémne dosť. Mala by stačiť na podplatenie nejakého dostavníka. 

Vyjsť nepozorovane na chodbu nebol žiaden problém. V podstate som na tento plán utratila všetky moje peniaze. Podplatila aj zopár nie až takých lojálnych strážnikov, ktorý skôr chceli zisk než otcovu priazeň. Trvalo mi len chvíľu, vybrať si tie správne chodby a vyjsť cez pozatvorené dvere do ulíc mesta.

Ulice rovnako ako celé mesto boli zasnežené, a robotníci nestíhali tento biely nával odstraňovať. Neprestajne snežilo už niekoľko dní, a nevyzeralo to tak, že by chcelo prestať. Sídlo rodu Valeran bolo obrovské, a rozľahlý pozemok bol obohnaný vysokým plotom. Anivia tento útek ale plánovala už nejaký čas a tak nebol problém dostať sa až do mesta.
Aj keď Anivia svoje rodné mesto poznala dobre, teraz sa uhoľ jej pohľadu zmenil. Kalydhyn sa zdal akoby neznámy spod tejto kapucne. Poznala ho dobre z koča a v krásnych šatoch, pričom ju každý poddaný zdravil a s úsmevom si skladal klobúk.
Tentoraz si ju nikto ani nevšimol. Kapucňa jej pomáhala zapadnúť, pretože jej vzhľad by sa medzi bežných ľudí v žiadnom prípade nehodil. Na to bola moc krásna, moc upravená a čistá. Aj spôsob pohybu ju mohol prezradiť. Niekto by aj povedal že šľachta nepatrí medzi ľudí, so svojím štýlom života.
Ale sneh, tma a hrubé oblečenie dokázalo zakryť všetky tieto rozdiely, a tak o Aniviu nikto ani nezavadil pohľadom. Nevzbudiť pozornosť bolo dôležité. Problém by mohol dostať sa z mesta. V takomto počasí do krajiny necestuje len tak ktokoľvek, a najmä nie počas tmy. Ale Kalydhyn bola obrovská metropola, a v meste takéhoto kalibru sa vždy nájde duša ktorá je schopná všetkého za správny peniaz.

Anivia

Vedela som, kam presne musím ísť. Vlastne som si naplánovala aj túto časť úteku. Bola však dosť pochybná, ako celé moje vyćínanie. Otec by ma pravdepodobne zmlátil no tak, aby to nebolo vidieť na tvári.. no mala som svoju vlastnú hlavu a žiadneho päťdesiat ročného starca si nezoberiem.
S pomocou malej pokrčenej mapy a pouličného osvetlenia som sa dostala až do jedného hostinca. Mohla som využiť dostavné spoločnosti no ja som sa chcela dostať von v nie práve najlepšom čase. Nebolo legálne takto neskoro opustiť mesto, alebo to stálo priveľa peňazí ktoré nikto nebol ochotný zaplatiť. preto som musela hľadať iný súdok.
V tomto hostinci to vrelo bujnou náladou. Boli tu opilci, ale aj ľudia ktorý sem rozhodne neprišli hľadať alkohol, skôr biznis. Ja som sa predrala až k baru a položila som na pult niekoľko zlatých mincí.
"Hľadám prevozníka." Zachripčala som v snahe trocha zamaskovať môj jemný hlas. Moje oči upierali na barmana.
"Ak mi niekoho odporučíte, tieto peniaze sú čisto vaše. Chcem len toho najlepšieho." Navrhla som mu a čakala som, ako zareaguje.

Barman bol mladý chalan, pravdepodobne syn hostinského alebo akýsi náhradný pracovník. S iskrou v očiach sa pozrel na mince pred sebou, a následne sa začal obzerať okolo seba. Keď zistil, že vzduch je čistý, na Aniviu sa usmial.
''Otec by ma zabil, ale...'' Hovoril, a potom stíchol.
''Viem niekoho odporučiť. Je to síce taký starý podivín, a viem že sa divoko obzerá po mladých dievčatách, takže by som si dával pozor. A ty si... no, povedzme to na rovinu, krásna.''
Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril.
''Na tvojom mieste by som s ním nešiel.''
Pohľad jeho očí však stále prechádzal z mincí na jej tvár, akoby sa nevedel rozhodnúť čo ho viac priťahuje.

Anivia

"Ešte dnes sa potrebujem dostať mimo hradby mesta." Posunula som k nemu jednu z mincí, ktoré boli rozhodne prijateľnejšie než ja, v jeho situácií. Tie aspoň mohol fyzicky chytiť a necítiť sa pri tom ako úchyl. Očividne mi nerobila problémy moja krása, tá sa dala veľmi ľahko zamaskovať. Stačilo zopár špiny či mastných fľakov na tvári a celá krása bola fuč. Bola som však vďačná, že som zo sebou zobrala aspoň malú "dorážačku". Teda krátku zahnutú dýku prispôsobenú na to, aby zľahka prenikla pomedzi rebrá a vytvorila tam veľké nepríjemnosti. 
"Budem čakať pri jednom z tých stolov." Odrátala som mu ďalšie tri mince. 
"Zvyšok dostaneš ak sa tým mužom dohodnem." Dodala som, po čom som odkráčala na stanovené miesto.

Chalan chcel ešte niečo povedať, ale Anivia mu nedala šancu. Po tom ako odišla od pultu sa zatváril sklamane a zmizol v zadných dverách. Jeho miesto prevzalo akési dievča.
O niekoľko minút sa znova objavil, a za ním v doprovode kráčal niekto, no ten niekto rozhodne nebol starý, a v každom prípade na prvý pohľad nevyzeral ako podivín. Chalan sa ani len neobzrel na Aniviu, pravdepodobne bol dostatočne zahanbený svojím klamstvom, ktorým ju chcel získať. Mužovi len ukázal stôl pri ktorom sedela.

Samozrejme, bol starší ako Anivia, ale rozhodne nie tak ako si to mohla predstavovať podľa popisu chlapca.
Nemohol mať viac ako tridsať rokov. Mal bradu, a na jeho tvári boli vidieť mnohé roky ťažkých a tvrdých skúseností. Niesol sa hrdo, a ak Anivia niečo vedela, jeho krok a postavenie nepripomínal obyčajných poddaných. Z jeho tela sa zdalo, že jeden z jeho rodičov mohol byť pokojne obrom.
Prisadol si na druhú stranu stola, a na rýchlo si prezrel Aniviu.
''Kam máš namierené? Vozím len veľmi špecifické trasy.''
Dobrá vec bola, že aspoň je diskrétny a nerieši hlúposti ako jej pohlavie či vek.

Anivia

Po pozretí na toho starého oplzlého starca, som strelila trocha nevrlý pohľad na toho klamára za pultom. Nechcela som to však riešiť, len ma to iritovalo a naštvalo.
Pozrela som sa na muža. Tu nastal problém, konkrétny cieľ som nikdy nemala.
"Potrebujem sa dostať z mesta, ešte pred svitaním." Povedala som na rovinu.
"Nemám konkrétny cieľ, preto by som sa prispôsobila tvojim špecifickým trasám. Potrebujem však.. zmiznúť, doslova. Počula som že sa mimo mesto či už bližšie, alebo ďalej, nachádzajú opátstva ktoré prijímajú učňov." Dodala som a čakala. vedela som, že je to dosť chabé no, aspoň si sám mohol vybrať ktoré by mu najlepšie vyhovovalo. Nechcela som ostať mrznúť mimo hradby mesta uprostred noci bez hocijakého cieľa.

Muž len prikyvoval a počkal až Anivia dohovorí. Bez zamyslenia odpovedal.
''Tak to máš šťastie, pretože môj okruh je okolo všetkých opátstiev v tomto regióne. Doručujem im listy a istý špecifický tovar, a naopak.'' Vysvetlil zatiaľ čo si šúchal svoju bradu.
''Neviem čo v opátstvach plánuješ, ale to nie je moja vec. Len ti chcem poskytnúť užitočnú informáciu. Nikdy som nevidel akolytu dievča.'' Zatváril sa spýtavo a pozrel na ňu. Nečakal kým si to Anivia rozmyslí.
''Vyraziť môžem kedykoľvek. Chcel som to urobiť ráno ako vždy, ale ak mám dôvod odísť teraz, tak to urobím.''

Anivia

Pousmiala som sa. Keďže to sám komentoval ako moje starosti, nemusela som ho na to napomenúť. Čo by som inokedy rozhodne spravila no.. celkom ma tlačil čas. Tento krát som nevytiahla zopár zlatých mincí, nie za takúto službu. 
"Postačí to ako dôvod?" Spýtala som sa ho potichu, pri čom som pred neho postavila zväzok zlatých platničiek. Zlato bola krásna vec z ktorého sa nikdy nemuseli odvádzať dane, preto to bol majetok, ktorý mal aspoň podľa môjho skromného názoru, nemalú hodnotu. Platničiek bola jedna kôpka a boli zviazané tenkým koženým lankom. Bolo ich šesť o šírke piatich, výške siedmych a hrúbke troch centimetrov.
"Je to jedna tretina, druhá bude obsahovať dvadsať zlatých po prekročení hraníc mesta a tretia ďalších dvadsať po vysadení pred bránou opátstva." V podstate sme boli dohodnutý, už sa len dohodnúť na cene. Moja ponuka bola veľkolepá. Hlavne som si veľmi dobre uvedomovala hodnotu peňazí.
"Samozrejme počítam aj s naprostou mlčanlivosťou, nech už sa k vám donesú akékoľvek zvesti. Nikdy sme sa osobne nestretli." 

Muž sa bez záujmu v jeho tvári pozrel na platničky a potom naspäť smerom k Anivii. 
''Tieto by som si šetril ako prijímacie do opátstva. Zlato nepotrebujem. Túto cestu by som podnikol aj tak, ty sa len zvezieš.''
Ale toľko zlata nemal nikto okrem šľachty, a muž to dobre vedel.
''Je mi jasné, že by cestu mohli sprevádzať problémy, a podľa toho zlata si viem predstaviť že by to mohli byť nemalé problémy. Ale aj tak si ho nechaj. Nie je dobré minúť všetko zlato ešte len na začiatku úteku.''
Dal si dve a dve dokopy, a o čom sa hovorilo poslední dni, ba či týždne? O svadbe najmladšej dcéry lorda Valerana, a hľa, v hostinci sa objavilo mladé dievča rovnakého veku a s toľkým zlatom, že by mohla kúpiť menšiu armádu.

Anivia

Uvedomila som si moju chybu, kto by však dnes odmietol zlato ? Tento muž musel mať skúsenosti a tam som len prikývla. 
Na jednu stranu som si myslela, že som poznala hodnotu peňazí, čo som aj poznala. Bola som však šlachtičná. Neuvedomovala som si, že s peniazmi prichádzajú problémy. Tento človek bol rozhodne rozumnejší než ja, alebo skôr skúsenejší. Musela som si jeho tvár zapamätať, možno ho v budúcnosti ešte budem potrebovať.
"Kedy vyrážame?" Spýtala som sa, v podstate som bola pripravená. Bola som oblečená na cestu a všetky veci som mala vo vaku položenom medzi nohami.

''Teraz.'' Odvetil chlap a zdvihol sa od stola. Pomalým krokom vyšiel z hostinca a Anivia ho mala nasledovať. O pár ulíc ďalej mal odstavený svoj povoz. Bol to snehoborec - mohutný uzavretý koč pokrytý hrubými kožušinami, ťahaný dvoma snežnými byvolmi. Jeho kolesá boli vybavené odrážačmi snehu aby sa koč v hlbokom snehu nemohol zaseknúť, čo by mohlo v zlom počasí znamenať veľké problémy. Zvieratá aj napriek svojej hrubej kožušine boli pokryté látkami na udržanie teploty.
Vnútro koča bolo pomerne pohodlné a rozľahlé, a najmä útulné. Jadro tvorila uzatvorená pec, z ktorej viedol komín smerom do stropu. Povozník na takýchto vozidlách nemusel ani kontrolovať zvieratá, tie mali naučené svoje trasy a tak stačilo aby ich občas skontroloval. Cesty boli navyše po okrajoch vyznačené vysokými stĺpmi, ktoré bolo vidno aj v prípade hlbokého snehu. A snežné byvoly neboli hlúpe zvery.
Počas noci boli teploty extrémne nízko, a tak práca majiteľa vozu spočívala v nakladaní dreva do pece. Teplota musela byť udržaná, inak by aj vnútri koča mohlo rýchlo začať mrznúť.

Anivia si ani nevšimla kedy ste vyrazili. Okná koč nemal, a cez prednú škáru videl len muž. Raz predný poklop otvoril, pri východe z mesta, no viac nie. Po opustení mesta sa výrazne ochladilo, a to čo sa predtým zdalo ako nepríjemné dusno bolo teraz príjemné teplo.
''Po ceste mám niekoľko opátstiev.'' Začal hovoriť zatiaľ čo do pece nakladal nové drevo.
''V ktorom chceš zastaviť? Alebo o tom nemáš ani tucha?''

Anivia

Bola som rada, že sme vyrazili tak rýchlo. Dúfala som že sa nebudem musieť tlačiť v koči s ostatnými ľuďmi, ktorý chceli narýchlo opustiť mesto. Nikto taký tu však nebol, čo mi vyhovovalo.
Aj keď bolo v koči teplo len vďaka piecke, dala som si dole kapucu a šál. Nechcela som sa zbytočne až moc spotiť, pretože by to po tom bolo vonku o to horšie. Navyše bola piecka celkom účinná, takže mi ani nebola zima.
"Tak ďaleko, ako si ochotný ma zobrať. Inak je mi to v podstate jedno. Netuším aký je rozdiel medzi jednotlivými a ani aké existujú." Priznala som. Nevadilo mi rozprávať sa. Celkom som dúfala že sa to po zvyšok cesty takto udrží.

Muž sa zatváril začudovane.
''To je teda premyslený útek.'' Neveriacky pokrútil hlavou a sadol si na drevenú lavicu oproti Anivii.
''A ako som povedal, dievča sa do nich nedostane. Opátstva nie sú pre teba. Možno sa chceš dostať do ženských rádov?'' Spýtal sa zo záujmom. Potom k nej natiahol ruku.
''Mimochodom, Beron. Teší ma.''

Anivia

"Nemala som čas na premyslenie." Pokrčila som ramenami. Nevedela som, čo myslí ženskými rádmi a tak som sa na neho trocha začudovane pozrela.
Prijala som jeho ruku ap otriasla som mu s ňou.
"Anivia... Čo myslíš tými ženskými rádmi? Nechcem byť mníškou... ale paladinom." Moje rozhodnutie bolo celkom logické. Predsa len tam právomoci mesta nesahajú. Dodala som.

Beron sa zasmial pri jej zmienke o tom, že sa chce stať paladinom.
''To ťa veľmajsterka k tomu dohnala? Rád je len pre mužov, a to že aktuálny veľmajster je ženou, je historická výnimka. Väčšina členov s tým nesúhlasí, a je celkom možné že sa k takej funkcii dostala skôr podvodom. Ale odporúčanie kráľa sa nepatrí odmietať.'' Vysvetlil a pokrútil hlavou pri pohľade na ňu.
''Musela by si sa stať chlapcom. A na to si moc pekná, maskovanie by nebolo jednoduché. Navyše by si musela klamať o veku, pretože v tvojom veku sú chlapci fyzicky už pomaly chlapi.'' Hovoril ďalej pričom sa jej plán zdal stále viac a viac nerealistický. Jedinou možnosťou naozaj bolo maskovanie za chlapca, no to nebolo niečo jednoduché. A musela by svoju masku udržať po dlhé roky, a stačila by jediná chyba, a jej plán by skončil.
''V každom prípade, odviezť ťa môžem do sesterstva. Rozhodne to však nie sú bojovníčky. Venujú sa mágii, ale sú celý život zatvorené v kláštoroch.''

Anivia

Vysvetloval mi moje možnosti. Každopádne do sesterstva by som ísť nechcela. Podľa mňa boli úplne uselles. Samozrejme ovládali nejakú mágiu no.. inak boli odkázané na druhých. S povzdychom som len pokývala hlavou.
"Radšej sa budem hrať na chlapca než by som mala trčať u sesterstva." Spomenula som si totiŽ, čo sú vlastne zač. Každopádne nič pre mňa.
"Koľko bude trvať cesta ?" Spýtala som sa môjho dopravcu.

Na jej odpoveď len pokrčil plecami, ak to tak dievča chce, nech to urobí. Od jej plánu sa však radšej dištancoval, problém s rádom nechcel v žiadnom prípade mať.
''V tomto návale sa hýbeme pomaly. Bude to aj niekoľko hodín.'' Odvetil Beron po tom čo krátko vyzrel z okna. Zdalo sa že vonku už len nesnežilo, ale začala aj snehová víchrica, čo vám určite nepomáhala v ceste.
''Možno by si si mala ešte trocha zostrihnúť vlasy... nikdy si ťa nepomýli s chlapcom.''

Anivia

Prikývla som. Mal pravdu. Bolo len ťažké pomýliť si ma s chlapcom. Vedela som si predstaviť, ako sa budem vyhovárať na to, že som len dvanásťročný chlapec. Vedela som však, že v priebehu roka-dvoch to praskne. Pevne som dúfala, že to vtedy nebude až taká katastrofa.
Vybrala som si nôž a začala si skracovať vlasy. Celkom ma to mrzelo, pretože to vyzeralo hrozne. Aspoň som si to myslela. S tvárou nič nespravím a telo som ešte tak žensky vyvinuté nemala, čo však budem musieť čoskoro maskovať.
"Rada by som sa pred príchodom trocha vyspala, ak ti to nebude vadiť." 

Beron odklonil zrak keď si Anivia začala strihať vlasy. Nebola to práve najpríjemnejšia vec, najmä pre mladé dievča, ktoré bolo ku dokonalej kráse pre svojho muža vychovávané celý život. A vedel že by to mohlo výrazne uškodiť na dievčinej hrdosti, ak tá už nebola preč.
Ak si takto bez premýšľania a bez váhania odstrihla kus svojej krásy, musela unikať od niečoho ozaj strašného. Berona napadlo niekoľko vecí, no podľa jej veku odhadol čo to asi tak môže byť. Aj on od toho chcel kedysi utiecť. Tú tému ale nechcel preberať, vedel, že bola citlivá a určite sem neprišla aby s akýmsi cudzím mužom diskutovala o svojich povinnostiach, a o tom, ako od nich uteká.
To nebola zbabelosť, to bola guráž. Odvaha. Väčšina dievčat sa svojim rodičom podvolilo, no ona nie. A jej rozhodnosť ju dostane ďaleko. Plán ktorý mala v hlave bol naozaj bláznivý, a Beron si uvedomil, že by sa o niečo také nikdy nepokúsil. Odporovať otcovi, to by len bolo. Toto mladé dievča, ktoré bez mihnutia oka nastúpilo do jeho koču, neznámeho človeka, v noci uprostred snehovej búrky, bolo odvážnejšie ako on. 
Beron sa len pousmial a do piecky začal nakladať čerstvé drevo.
''Pokojne.''

Zo spánku ju prebudil Beronov hlas. Do koča prenikali lúče slnka, a krutá zima zo včerajšieho večera pominula. Zdalo sa že spala až do rána. Priklonil sa k nej a potichu hovoril.
''Vstávaj. Tvoja šanca sa objavila ako blesk z jasnej oblohy. Nad ránom sme zapadli do hlbokého snehu, a pred chvíľou sa na ceste objavila dvojica rádových bratov. Jeden z nich je paladin.''
Beron sa postavil a vychádzal von. Ešte pred vykročením z vozu sa otočil smerom na Aniviu.
''Keď budeš pripravená, vyjdi. A správaj sa ako... no, vieš ako.''

V okolí koča Anivia počula hlasy. Beron sa s rádnikmi zhováral, a spoločne sa snažili dostať vozidlo von z tohto problému. Zdalo sa že ich aspoň trocha pozná, čo znamenalo, že Beron by ju mohol odporučiť do rádu. Možno mal nejaký plán? A potom začula ich rozhovor.
''Počujte, teraz ma napadlo, synovec sa vezie so mnou. Má záujem vstúpiť do rádu... teda jeho otec to chce. Je trocha starší, ale to by snáď nemal byť až taký problém.''
Dvaja rádnici si medzi sebou prehodili niekoľko poznámok, ktoré Anivia nepočula.
''Koľko má rokov?'' Spýtal sa jeden z nich, nevedno či paladin alebo ten druhý.
Beron zaváhal, a prísť s odpoveďou mu trvalo dlhšie ako malo. Takú otázku mal očakávať.
''No... teraz mal jedenásť.'' Odvetil napokon.
''Nemožné. Chlapcov berieme do rádu na 6. rok života. Je príliš starý.''
Jeho odpoveď znela definitívne, no Beron sa ich snažil ešte chvíľu presviedčať. Neviedlo to nikam, a rádnici sa stále opakovali. Moc starý, veľmi neskoro. Beron im vysvetlil že chlapec už ovláda čítanie, písanie, základné počty, históriu a je vzdelaný, no rádnici mu opätovali tým, že to je len istá časť tréningu.
Nemal naučenú fyzickú i mentálnu disciplínu, pravidlá rádu a spôsob jeho života. Ten musel byť vštepený do chlapca od malička.

Zdalo sa, že Beron svoju snahu vzdá, keď povedal niečo na čo pravdepodobne potreboval súhlas Anivie.
''Viete, jeho rodina je bohatá. Má zo sebou kopu zlata, lebo jeho otec tušil, že by ste mohli byť... tvrdohlaví.''
Tón rádnikov sa rýchlo zmenil. Nasledujúca konverzácia prebehla veľmi potichu, a Anivia nič nezachytila.
''Potrebujeme ho vidieť osobne. Aby sme si spravili vlastný úsudok.'' Vyslovil svoju podmienku jeden z nich, a Beron súhlasil.
Potom sa vrátili k odstraňovaniu snehu, ktorý toto vzácne stretnutie pripravil.

Anivia

Spalo sami vlastne celkom dobre. Lavice boli vystlané kožušinami a tie boli teplé a pohodlné. Nebol to hedváb no spalo sa mi na tom  kvôli nejakému neznámemu dôvodu lepšie. Nebol to však dlhý spánok, no keď ma Beron zobudil, svietilo už slnko.
Posadila som si a vypočula jeho slová, len som nemo prikývla a rozospato som si zívla. Naozaj bude ťažké hrať chalana, aj pri zúvnití som bola roztomilá ako pudlík.

Po ich rozhovore som vyšla z vozu, pri čom som za sebou rýchlo zavrela dvere, aby neunikalo teplo. Bola tu poriadna zima, trocha ma striaslo no vedela som, že je to len otázka rozhýbania sa.
"Strýko, nepreháňaj. Nie je to kopa zlata, len niekoľko kráľovských doštičiek." Samozrejme to bola pre hocijakého normálneho či aj vyššie postaveného človeka hromada zlata.Nerobilo by mi problém zaplatiť si za to zlato tých najskúsenejších zabijakov. Bolo ťažké odhadnúť presnú hodnotu, pretože rozdiel medzi jednou a dvoma doštičkami, bol jedného človeka živobytie. Snažila som sa hovoriť hlbším hlasom.
"Páni ..." Kývla som ich smerom hlavou.
"Moje meno je Rivek, verím že ma strýko Beron už predstavil." Povedal som tento krát s istým druhom úcty v hlase. Úcta sa dala vyjadriť tisícmi spôsobov, ja som vedela odhadnúť ľudí a použiť ten správny, presne pre nich.

Anivia vedela, že Rád je veľmi bohatý, ak nie bohatší ako kráľovstvo samotné, a jeho vplyv siahal ďaleko mimo tejto krajiny. Predsa len, kráľ zvykol veľmajstra Rádu pozorne počúvať a rešpektovať jeho rozhodnutia, a mnohí generáli pochádzali práve z radov paladinov.
Tieto peniaze sa im mohli zdať podozrivé, no pravdepodobne to stačilo na to aby ich to zaujalo. Obrovská organizácia ako Rád financie potreboval, a to nemalé. Len výdavky na fungovanie boli vo vysokohorských výšinách. 

Traja muži sa obzreli na Aniviu, teda Riveka, keď vykročil z voza. Jeden z nich, starší a nižší, mal na sebe rádovú róbu, a bielu hrivu. Ako jeho opak vedľa neho stál zavalitý vysoký muž v plnom plátovom brnení, pričom na páse mal založenú svoju helmu. Na opasku sa mu hompáľal krásny strieborný meč, a v snehu mal zložený obrovský štít, ktorý bol takmer väčší ako Anivia. Jeho brnenie bolo doplnené kožušinami a hrubým plášťom, takže sa javil ako velikán aj oproti Beronovi. Musel mať viac ako tridsať rokov, no zdal sa mladší, pretože bol celkom holohlavý a nemal žiadnu bradu či fúzy. V tvári oboch mužov Anivia videla dlhoročné skúsenosti a akúsi ostrieľanosť mužov, ktorí si za celý svoj život prešli peklom.
Starší rádnik vykročil dopredu, a priblížil sa k Anivii. Tentoraz našťastie mala na sebe hrubé a mohutné oblečenie, ktoré zakrývalo jej objavujúce sa ženské krivky. Do tváre však vidieť mohol.

''Vyzerá ako dievča.'' To bola prvá vec ktorú vyslovil a Aniviu mohlo zamraziť, lebo muž sa tváril celkom vážne. Odhalil toto klamstvo tak skoro?
''Ale to sa dá napraviť. Chlapče, si si vedomý že život v Ráde je krutý a ťažký, a nie každý sa dospelosti dožije? Musím ťa varovať, že životu v Ráde sa nevyrovná ani život vo vojne. Mnoho chlapcov neprežije tréning.'' Vysvetlil čo by sa mohlo stať s jasnou otázkou v očiach.

Rivek (Anivia)

Stála som tam a prezerala si mužov, ktorý vyzerali celkom impozantne. Hlavne ten v plátovom brnení vyzeral no.. ako keby dokázal skoliť snežného obra.
Ich slová ma vystrašili, no nedala som to na sebe poznať. Trocha som sa zamračila, ako keby ma urazili ich slová o tom, že vyzerám ako dievča.
"Ak ho prežijem, budete mi dlžný pohár piva." Podvihla som obočie v miernej výzve a s miernym úsmevom na perách. Mohol to však brať ako súhlas toho, že som ochotná toto riziku podstúpiť. Vôbec som netušila, ako sa mi podarí zamaskovať samú seba. Pravdepodobne pravdu odhalím v momente, keď prídeme na opátstvo no stále som dúfala že ich zlato presvedčí o tom, aby som tam mohla ostať.

Rádnik sa zamračil.
''Smiech ťa prejde veľmi rýchlo. Rádový tréning nie je žiadny vtip.'' Odvetil pohŕdavo a nepohol pri tom ani brvou. Otočil sa na svojho kolegu a ten len súhlasne prikývol. Na tvári nemal žiadny výraz.
''Zoberieme ťa k majstrovi. Ten rozhodne.'' Vyslovil napokon svoje konečné rozhodnutie, ktoré však pre Aniviu nič neznamenalo. Ale aspoň sa niekam dostala. Zdalo sa že ušetrené zlato ju zachránilo, pretože bez neho by rádnici nikdy jej vstup nepovolili.
Beron sa pousmial tak aby si to obaja nevšimli a vrátil sa k odstraňovaniu snehu. Po chvíli bol voz konečne voľný, a mohli ste znova vyraziť. Muži však chceli aby Rivek kráčal s nimi až do kláštora. Anivia sa mala rozlúčiť s Beronom, ktorého síce moc nepoznala, ale za krátku chvíľu jej pomohol viac ako mnohí ľudia v celom jej živote. Nezištne.
''Zbohom, Rivek, a prajem ti mnoho šťastia. Nech na teba dozerá Launia.'' Povedal naposledy a začal nastupovať do svojho vozu. Dvaja muži už vykročili dopredu.