Útek

Anivia

Nečakala som taký odpor. Naozaj som nevedela, pre čo by to mal byť až taký problém. No očividne to bolo ďalšie z pravidiel rádu. Len som sa v duchu zamračila a znova sklopila hlavu. Taktiež som sa rozlúčila s majstrom a následne som len následovala veľmajsterku. Prikývla som na znak, že rozumiem.
Po jej zastavení som sa na ňu spýtavo pozrela. Po jej uistení som sa nezabránila menšiemu úsmevu a znova som prikývla.
"Naučila som sa predstierať, že som niekto iný. Aj keď sa bojím, že ma čoskoro isté veci prezradia. Keby že sú ostatný chlapci v mojej ubikácií starší, už by ma prekukli." Následne som sa zamyslela, asi nemyslela nič na tento štýl a tak som si odkašľala a znova sa na veľmajsterku ospravedlňujúco pozrela.
"Povedala by som že základy. Rozhodne som sa naučila biť, potápať a napríklad aj jazdiť na iných zvieratách, než koňoch. Nikdy som si nemyslela, že to bude tak ťažké. Ale nesťažujem si. Istým spôsobom je to tu nesmierne zaujímavé a baví ma to." To bola pravda. Moje slová som povedala naozaj potichu, no dostatočne nahlas na to, aby ich veľmajsterka počula. Bolo celkom oslobodzujúce, nepredstierať, že som Rivek.
"Veľmajsterka? Po Gesalenu... bude možné prestať maskovať moju identitu? Pobyt s ostatnými chlapcami mi nevadí len... Pár krát som mala na mále... a v budúcnosti to budú pravdepodobne jediný ľudia, na ktorých sa budem môcť spoľahnúť. Nechcem ich klamať." Myslela som ostatných žiakov. Bola pravda že som prvé dni s niektorými mala nejaké problémy ale. Bolo ľahšie pracovať ako skupina, než ako jednotlivec. Netrúfala som si o nich hovoriť ako o mojich bratoch ale, nemali od toho ďaleko. V podstate som s nimi strávial viac času, než napríklad s mojou pokrvnou sestrou. A to som tu mesiac a pár dní.

Veľmajsterka si pohŕdavo odfrkla.
''Tí starci... staršinovia v Gesalene ti aj tak nepomôžu.'' Odvetila, a po prvom slovo ktoré znelo naozaj pohŕdavo zmenila svoj tón, akoby si uvedomila že hovorí s niekým viacmenej cudzím, a nie s niekým koho dôverne pozná. 
''Ale podľa pravidiel Rádu som zodpovedná ťa tam priviesť. A nepýtaj sa na detaily - nemôžem ti povedať o ničom. A nesnaž sa informácie zisťovať sama. Mohlo by ťa to stáť život. Teraz si v bezpečí len v mojej prítomnosti.'' Hovorila ďalej. Musela to myslieť vážne, lebo jej tvár sa nezmenila. Zdalo sa že ona je ale stále zamračená.
''Cestovať budeme rýchlo, a naľahko. Dúfam že vás naučili jazdiť na belanroch.'' Belanr bol druh snežného leoparda a jazde na nich tréneri venovali niekoľko hodín z niekoľkých dní. Nestačilo to na aby sa učni naučili na nich jazdiť perfektne, no základy ovládali. Ale zatiaľ ste na nich jazdili len v pomalom kroku. Veľmajsterka naznačila že chce do Gesalenu uháňať v plnej rýchlosti. Tréning týkajúci sa belanrov nebol jednoduchý, a mnoho učňov skončilo v hradnom hospici s hrozivými zraneniami. Belanr na seba nepustil kohokoľvek - muselo sa k nim pristupovať veľmi pomaly, v neutrálnom postoji, bez akéhokoľvek strachu a zo sebavedomím. Navyše ak išlo o nového jazdca, belanr ho musel očuchať. Zviera dokázalo rozoznať všetky emócie, a jazdca na seba pustilo len v prípade ak mal len dobré úmysly, teda v prípade ak na belanrovi chcel len jazdiť. 

Prešli ste miestnosťou, v ktorej bolo zavesených množstvo kabátov a teplého oblečenia. Veľmajsterka Anivii prikázala aby sa teplo obliekla. Spoločne ste vyšli von - bola už tma, a zima začínala byť naozaj treskúca. Fúkal studený vietor, takže hrubé kapucne boli podmienkou. 
Vo výbehu posedávalo niekoľko belanrov, pravdepodobne patriacich veľmajsterke a jej garde. Jedného z nich si mala Anivia vybrať, a majsterka nasadla na svojho. Bolo jasné že sa dobre poznali, pretože ju belanr na seba pustil bez jediného zaváhania. Dokonca k nej podišiel sám.
Ostatní sa však na Aniviu zamračili a podozrievavo na ňu zazerali.
Vedela, že belanrovia sú výnimočne inteligentné zvieratá, a jeden z učiteľov vtipkoval, že to čo ich delí od ľudí sú palce na rukách.

Anivia

Na detaily som sa naozaj nepýtala, ani pýtať nemala. Nespravila som tak ani pri prijímaní a som rada, že som tak nespravila. Cestovanie na rýchlo a na ľahko bolo celkom... zaujímavé. Teda myslela som, že budeme pravdepodobne cestovať len cez deň, keďže v noci by to bolo naozaj peklo. Rýchla cesta v noci, v tejto zime a k tomu by sa ešte zodvihol aj vietor. Pravdepodobne by sme to neprežili. Teda aspoň ja nie. 
Počula som však, že majstrovia dokážu ovládať mágiu. Dúfala som, že ju pri tejto ceste uvidím. Aspoň malú trošku.
Jej poznámka o tom, že dúfa že sme sa učili jazdiť na belanroch, mi v hlave vytvorila príjemné, teda skôr vtipné spomienky.
Tréner nám vždy rozprával o tom, že pri belanroch treba pristupovať s rešpektom a bez strachu. Veľa ľudí však poćulo hlavne to bez strachu a na doplnenie vlastnej výdrže začali tieto tvory ohovárať. Takmer prišli o svoje ruky pri fáze očuchávania. 
Nemohla som povedať, že sa ich vôbec nebojím. No cítila som k tým tvorom nehorázny rešpekt. Boli silnejší než ja a vedeli to. Cítila som na sebe pohľad všetkých párov očí a ja som sa na tvory taktiež zapozerala. Následne som pristúpila k jednému, ktorý by mi mohol veľkosťou celkom pasovať. Teda bol na mňa veľký ale, sama som bola celkom malá, takže sa nebolo čomu diviť. Začala som k nemu pristupovať tak, aby videl obe moje ruky. Zastavila som sa asi na meter aj pol k nemu, pri čom som k nemu natrčila pravú ruku otočenú chrbtom ruky. 
"Ahoj, moje meno je Anivia." Na chvíľku som sa odmlčala. Veľa ľudí k týmto tvorom nehovorilo, ja som k nim hovorila. Predsa len tie ich oči.. museli mi rozumieť. Aspoň podľa tónu hlasu usúdiť, že tu nie som od toho, aby som im ublížila.
"Mohli by sme byť partnery?" Každopádne som sa k nemu už na viac nepriblížila. Nechala som voľbu na ňom. Či sa rozhodne moju ruku očuchať, alebo nie.

Belanr vstal na nohy, pozrel Anivie do očí a následne jej očuchal ruku. Uspokojivo začal priasť. Potom ju oblizol a sklonil hlavu aby mohla naňho nastúpiť. Bolo jasné že tieto zvieratá boli vycvičené najlepšie ako mohli byť, predsa len patrili gardistom veľmajsterky. Ako na boj, tak aj na cestovanie by Anivia už nič lepšie nenašla. 

Veľmajsterka bola veľmi spokojná, najmä preto že nemusela Aniviu niesť zo sebou. Ich cestu by to len spomalilo a urobilo ťažšou. Belanrovia rozhodne neboli určení na nosenie dvoch osôb, to zvládali kone lepšie. S tým ako majsterka veľa cestovala boli belanrovia asi najlepší spôsob presunu.
''Drž sa blízko pri mne. Naozaj blízko. V noci si ešte nikdy necestovala po vedľajších cestách a lesoch. Všade sa to hemží démonmi a zlými tvormi. Zastavíme až tak poviem. V žiadnom prípade nezastavuj, a nikomu, ani ničomu never. Preludy môžu zobrať aj moju formu, tak akonáhle vyjdeme von, aj moje slová ber z rezervou - používať radšej svoju myseľ.'' Vysvetlila veľmajsterka svoje pokyny.
''Ale nemusíš sa báť. Väčšinu zla odohná moja prítomnosť. Ani démoni nie sú tak hlúpi aby sa mi postavili do cesty.'' Pousmiala sa a na svojom belanrovi vyrazila vopred.
Anivia teoreticky vedela ako prihnať belanra do behu, no problém bol ten praktický - skúšali to len raz, a nie dlho. Anivii to išlo lepšie ako ostatným chlapcom pretože mala skúsenosti s koňmi, no rýchla jazda na belanroch nebola žiadna jednoduchá záležitosť. Jediné čo Anivii zostávalo bolo sledovať majsterku a jej spôsob jazdy.

Akonáhle ste prešli cez hlavnú bránu, majsterka vyrazila vpred plnou rýchlosťou. Anivia rýchlo zaostala, no stále ste boli na hlavnej ceste, takže mala aspoň nejaký čas získať kontrolu nad belanrom. 
Anivia pocítila silný mráz aj napriek tomu že bola proti zime chránená ako horský medveď. Chlad v hrade a na jeho nádvorí bol nepríjemný, no nedal sa porovnať s tým čo bolo vonku, a počas tmy.

Anivia

Vedela som, že táto cesta nebude práve najľahšia. V podstate som sa však tešila. Bola som rada, že ma Belanr prijal a tak som na neho nasadla. Chvíľku mi trvalo, kým som sa na ňom usadila. Nebola som príliš zvyknutá na jazdu práve na tomto tvorovi no, prax robí zázraky. Musela som sa to proste naučiť počas cesty. 
"Rozumiem." Odpovedala som veľmajsterke a ešte som si na ústa natiahla časť šálu, ktorý ma chránil pred studeným vetrom. 
Vyrazili sme vpred. V momente som začala zaostávať a dosť to so mnou triaslo. Táto cesta ma zničí. Ani cestovať na koni nebolo úplne nevyčerpávajúce. Ak ste museli ísť tryskom, čo sme momentálne išli, bolo to náročné. Toto ma čakalo celú noc? Trocha som zbledla pri pomyslení na to, ako to môźe dopadnúť. O necelú chvíľu som však nabrala ako tkaú kontrolu nad Belanrom. Aspoň som na ňom sedela a pohybovala sa spolu s ním tak, že to neuškodilo ani jemu, ani mne. Navyše sme veľmajsterku začali doháňať. Plánovala som sa držať čo najbližšie pri nej, no stále v miere bezpečnosti.

Podobným tempom ste pokračovali po hlavnej ceste. Anivia si nemohla byť istá či veľmajsterka ide pomalšie aby ju mohla dobehnúť, alebo jej jazda ide tak dobre. Majsterke bolo jasné že Anivia nemá rozsiahle skúsenosti v jazde na belanroch, a tak sa občas pozrela za seba.
Majsterka začala niečo hovoriť, no kvôli vetru a rýchlosti ju bolo počuť len slabo. Prstom naznačila že budete opúšťať hlavnú cestu. Ukazovala na menšiu cestu, ktorá viedla kamsi hlboko do lesa. Pravdepodobne jedna z tých menej bezpečných. Samozrejme, cesty sa vo vysokom snehu dali spoznať len podľa drevených a kamenných tyčí, ktoré vytŕčali spod snehu. 
Veľmajsterka nečakane zastavila na okraji cesty, a počkala na Aniviu.
''Prejdeme do rýchlostného behu. Ak ste sa to neučili, teraz je ten čas. Musíš sa skloniť dopredu, akoby si chcela objať belanra okolo krku. Jednoducho tvoja tvár musí ležať na jeho krku. Vrstva srsti ochráni tvoju tvár, takže ju nedvíhaj - ľahko by si mohla dostať šok, spadnúť a zamrznúť. Nezabudni sa poriadne držať a dávaj si pozor na skoky. Sleduj ma.'' Kričala nahlas majsterka cez silný vietor. Kapucne tiež nepomáhali, a Anivia počula všetko len vďaka tomu že sa jej za posledné týždne zlepšili všetky zmysly.
Majsterka sa na belanrovi hlboko sklonila, tak že jej spodnú časť tváre zakrývala hrubá srsť. Mala odkryté len oči, takže mohla vidieť trasu. Týmto spôsobom do jazdca nenarážal žiadny vietor, a jeho rýchlosť sa výrazne zvýšila. Majsterkin belanr vyskočil dopredu a rozbehol sa ako blesk. Sneh pod ním bol hlboký, no jeho rýchlosť mu dovoľovala šprintovať po ňom ako by to bola voda. Občas však musel urobiť skok, a tak preskočiť kopy snehu. Zdalo sa to ako skutočne divoká jazda.
Našťastie belanr na ktorom Anivia sedela nebol hlúpy a stačilo mu naznačiť že má nasledovať svojho druha. Potom sa už len stačilo udržať a prežiť krutú zimu.

Anivia

Cesta doteraz bola hrozná. Mrzla som na mieste, takmer doslova. Viečka mi pokrývali jemná ľadová rosa a každý kúsok tela som mala jak v ľadovej vode. Bola som pri tom dosť dobre oblečená a aj som si nejakým spôsobom vybudovala istú odolnosť voči zime. Každopádne takéto ukruté zimy... nedivila som sa, že podobný druh cestovania bol silno neodporúčaný. Prudko sme zastavili a ja som znova majsterke len prikývla. Spravila som to čo ona. Tvár som si ponorila do srsti tak, že mi trčali len oči a pri tom som sa aj predklonila. Bolo to podobné jak na koni, len trocha .. no cítila som sa pri tom trocha divne. Naznačila som môjmu zvieraťu, aby svojho druha následovalo.
Šok z rýchlej akcelerácie a jazdy, vystriedal istý druh vzrušenia. Do krvi sa mi nahrnul adrenalín a ja... aj cez tú zimu, som si jazvu naozaj užívala. Nemohla som si pomôcť, bolo to nebezpečné a v tme a v tej rýchlosti, extrémne záživné. Moje oči hovorili za mňa.

Bolo celkom jasné a očividné, že belanr na ktorom Anivia sedela, mal pravdepodobne najlepší dostupný výcvik. Zviera okamžite rozoznalo že na ňom je neskúsený jazdec, a tak sa tomu prispôsobilo. Belanr sa vyhýbal prudkým záhybom a skôr všetko bral hladkými oblúkmi aby Anivia náhodou nespadla. Ak aj mala nábeh na pád, belanr to rýchlo rozpoznal, spomalil a upravil svoju stabilitu. Jazda na belanroch bola pomerne obtiažna, no v tomto prípade všetko za Aniviu robil belanr sám. Nemusela ho nijako ovládať, svojho druha nasledoval sám, a to bolo v každom prípade lepšie - navigáciu vo svojom domovskom území ovládal rozhodne lepšie ako Anivia. Dokonale vedel rozoznať kedy sa blíži nebezpečenstvo, predsa len, divokí belanrovia nežili za bezpečnými hradbami, ale v divočine, a to aj počas noci. Zmysly zverov žijúcich v týchto krutých a nebezpečných oblastiach boli vyvinuté na extrémne vysokú úroveň. A Anivia cítila aj tú silu. Nohy zvieraťa pod ňou kmitali a jeho pevné telo sa ohýbalo, a Anivii inštinkt hovoril že jediná rana labou od belanra by pre človeka znamenala smrť.

Veľmajsterka vedela čo robí keď Aniviu posadila na jedného z belanrov patriacich jej osobnej stráži. Preto nebol problém s majsterkou udržať ''krok.'' Anivia sa prakticky len viezla.
Cestovali ste dostatočne dlho na to aby sa Anivia cítila akoby prešla ľadovým peklom. Belanr poskytovali vlastnému jazdcovi teplo, no v tejto ukrutnej zime to fungovalo len chvíľu. Po hodine však Anivia mohla cítiť ako sa z jej tela postupne vytrácajú znaky života, a teplo ju opúšťa, pričom sa nikdy nevrátilo.
Ku šťastiu, majsterka náhle zastavila, a ukázala pred seba. Vedľa cesty stála vysvietená poschodová budova. Musel to byť hostinec.
''Tu si odpočinieme na noc, a skoro ráno budeme pokračovať. Celú noc by si cestovať nezvládla - cez deň to bude jednoduchšie.'' Povedala, a pomaly sa vydala ku stajniam. Svetlo hostinca bolo lákavé, a z budovy sálalo teplo, pokoj a pohodlie. Budova akoby iluzijným spôsobom Aniviu lákala dovnútra, no pravdepodobne išlo len o túžobnú vidinu teplého ohňa. Vošli ste do stajne, zanechali tam belanrov a pokračovali do hostinca.

Bol skromný, ale spĺňal všetky podmienky ktoré si mohol cestovateľ po ťažkej jazde priať. Horiaci krb, chutné jedlo a teplé tekutiny, a samozrejme, pohodlné postele. Za pultom pospával starý muž, pravdepodobne majiteľ. Majsterka poťukala po dreve a pousmiala sa na starca.
''Chceme dve izby po jednej posteli. A podľa možnosti kúpeľ a večeru.''
Na pult vyložila dve akési platničky, ktoré Anivia nepoznávala. Rozhodne nie ako platobnú menu. Muž sa rozospato pozdravil, a pri pohľade na platničky len súhlasne prikývol. Spoza pultu vybral kľúče a podal ich majsterke.
''Izby sú na poschodí, prvé dve napravo. Nemáme tu nikoho, ale uvarím tračí guláš. A kúpeľňa je tiež na poschodí...'' Oznámil tichým hlasom keď sa pri vás objavilo akési mladé dievča, vekovo asi ako Anivia. Slušne sa pozdravila a spýtavo zazerala na muža, ktorý bol pravdepodobne jej otcom alebo strýkom.
''Fenra, priprav kúpeľ pre hostí. A dones mi zemiaky zo špajze.''
Majsterka prikývla a vydala sa na poschodie. Izby boli malé, no postele boli čisté, a nezablšené, čo bol postup od niektorých pochybných hostincov v oblasti.
Po chvíli do izby vošla majsterka a bez slova sa posadila na jedinú stoličku v miestnosti.
''Určite máš nejaké otázky. Ak áno, tak sa pýtaj. Pred príchodom už nebudeš mať šancu, a mnoho vecí by sa mohlo... povedzme, zmeniť.''

Anivia

Jazda bola zo začiatku celkom v pohode, aj keď v podobných situáciach nikdy nič v pohode nebolo. V podstate som ale môjho nového partnera nijakým spôsobom nemusela riadiť. Všetko robil sám a tak mi dosť uľahčoval prácu. Ja som sa teda skôr mohla sústrediť na to, ako nepadnúť a nezomrieť. To prvé mi šlo len vďaka tomuto tvorovi... to druhé však po nejakom čase, začal byť naozaj problém. Cítila som, ako mám telo stále viac a viac ochabnuté a ako sa mi chcelo hrozne spať. Vedela som však, že ak zaspím a majsterka si to nevšimne, tak sa ráno už nezobudím a ona bude mať o jednu mŕtvolu na krku viac.

Prišla však moja záchrana v podobe hostinca. Ani som neregistrovala majsterkyné slová. S úplne modrou tvárou a prázdnymi očami, som nejakým spôsobom v stájňach zoskočila zo zvieraťa a zašepkala niečo na štýl vďaky. Po tom som sa za majsterkou vliekla doslova ako taký prívesný vozík. Neregistrovala som kde som, čo robím.. vedela som len, že mi je stále teplejšie. Stále som bola ale hrozne otupená, znićená a unavená... a taktiež zamrznutá. Vošla som do svojej izby, kde som si sadla na posteľ. Popravde som trocha strácala pojem o čase a tak mi to prišlo tak, že majsterka sa jednoducho objavila na stoličke v mojej izbe. mala som sa pýtať. Moja hlava práve teraz ale trocha vypovedala službu. Snažila som sa upratať si v nej a spýtať sa niečo, čo by ju neurazilo.
"Vrátim sa do opátstva?" Nedefinovala som kedy, no zaujímalo ma to. V podstate sa to dalo vyložiť ako aj niečo na štýl, čo ma čaká.. alebo podobne.

Majsterka sa na moment zamyslela.
''Na to ti neviem odpovedať. Záleží to od mnohých... faktorov.'' Rezignovane odvetila, a zdalo sa že naozaj nevie odpoveď na jej otázku. Ale o faktoroch, od ktorých to záleží, nepovedala nič. Anivia sa do nich ani nemala nanajvýš starať.
Potom zdvihla hlavu, a ukázala na posteľ.
''Dnes nezaspi. Snáď vieš polospánkovať. Neviem či vás to učili, ale neupadaj do hlbokého spánku. Je to dôležité.'' Povedala náhle, a odchádzala z miestnosti bez toho že by svoje kryptické slová vysvetlila. A nie, takým vyučovaním Anivia ešte neprešla. Učni väčšinou spali tvrdo ako zabití kvôli ťažkému tréningu, a niečo ako driemanie namiesto spánku ich ani nenapadlo. Očividne to však bol akýsi spôsob spánku ktorý je stále ako hlboký spánok, no zároveň dokáže spiaci rozoznať blízke nebezpečenstvo. Anivia sa musela rozhodnúť či prežije celú noc, ale jej organizmus sa už teraz pýtal na spánok. A organizmu je ťažké odolávať.

Kúpeľ bol onedlho pripravený. Majsterka nečakala a išla sa umyť. Rovnako aj majiteľ hostinca zavolal hostí na jedlo, a majsterka Anivii odporučila aby sa aspoň poriadne najedla lebo celý zajtrajší deň na to nebude čas.

Anivia

Jej poźiadavka bola naozaj milá. ja som tu umierala od nedostatku spánku a ona mi povedala, aby som znova nespala. Možno to však bol jej spôsob, ako ma niečo naučiť. Napríklad neodpadnúť po štyridsiatich hodinách bez spánku. Len som však prikývla a ostala som potichu.
Po tom, ako odišla, som sa tiež išla vyumývať. najprv som zo seba ešte v izbe dala dole tonu oblečenia a do "kúpeľne" som vošla len v trocha špinavej šedej tunike.
Po umytí v teplej vode, za čo som bola vďačná, som konečne začala trocha odmŕzať.
Kúpeľ bol dlhí, vlastne som tam ostala až kým mi znova nezačala byť zima. Po tom som len vyšla a vyliala som po sebe vodu z drevenej vaničky do odtoku.Zabalila som sa do niečoho, čo pripomínalo uterák. Ako mi len chýbali tie pohodlné a bavlnené uteráky doma...
Znova som na seba hodila tú istú Tuniku a pocítila som menší pocit znechutenia. Nemala som rada, keď som na seba dávala špinavé veci po tom, ako som sa umyla. Bol to naozaj divný pocit. na boso som zišla dole k stolom, kde sa prestieralo jedlo. Nebolo to práve kráľovské jedlo plné tej najjemnejšej a najlepšej chuti no, momentálne by som zjedla aj neupečené prasa.
Po večeri som išla spať... no nešla zároveň. Mala som stále v hlave tú majsterkynu požiadavku. Sadla som si pre to na posteľ a zabalila sa do deky. Ostala som však v sedel. Jediné čo ma napadlo, bolo mať neustále otvorené oči. Aj keď som mala hrozne, hrozne ťažke´viečka. Vedela som, že keď ich na viac než pár sekúnd zavriem, zaspím... a to tuho.

Vydržať čo i len hodinu v takomto stave bolo takmer nemožné. Teplo, mäkká a pohodlná posteľ na ktorej Anivia sedela ju lákala a oči sa jej neustále zatvárali sami od seba. Od potreby spánku ju začala bolieť hlava a onedlho sa k tomu pridala bolesť nôh. 
Po čase sa tvary okolo Anivie začali skrúcať, a kamkoľvek sa pozrela, steny či podlaha sa vlnili akoby sa po nich plazili stovky nepokojných hadov. Telu už nebolo možné rozkázať, a jej oči sa prudko zatvorili. Do temnoty upadla v priebehu sekúnd. Bezvládne sa zvalila na posteľ a tvrdo spala.

Sen to bol zvláštny, až bizarný. Anivia sa zobudila, no zdalo sa akoby bola len duchom, akýmsi nehmotným prejavom jej duše. A hneď bolo jasné prečo - na posteli ležala ona, a stále spala. Musel to však byť sen, lebo podoba izby sa... zmenila. Aniviu premkol pocit strachu, tiaže a hrôzy. Nebola to panika, ale niečo čo dokázalo zdevastovať aj najmocnejšiu vôľu. Jediné na čo myslela bol útek, únik z tohto sna. Jej inštinkty cítili nebezpečenstvo, smrteľné nebezpečenstvo, a každý zmysel kričal aby utekala čo najďalej. 
Za oknom bola vidieť len temnota, ktorá sa tam nepríjemným spôsobom zvíjala a pohybovala. Steny a strop sa zdali ako živé, ako akási organická hmota, ktorú Anivia nedokázala identifikovať v jej aktuálnom rozpoložení. Jej pohľad bol zahmlený a prakticky nedokázala očami rozoznať žiadne konkrétne obrysy predmetov okolo nej.
A teraz si spomenula kedy cítila podobnú hrôzu. Bolo to v lese, z vlkom a z valiacou sa temnotou, počas jej prijatia. Tentoraz sa v niečom podobnom zjavila znova. Bol to... iný svet, ale zároveň rovnaký.
Až teraz si Anivia všimla že dvere do izby sú otvorené, a z dolného poschodia počuje akési zvláštne zvuky.

Anivia

Nakoniec som spánku tak či tak podľahla. Jednoducho som sa mu vôbec nevedela brániť. Klesla som na posteľ a behom sekúnd som zaspala.. tuho, alebo to tak aspoň spočiatku vyzeralo.
Nevedela som ako, kedy, prečo no momentálne ma tieto otázky ani nezaujímali. Znvoa som sa však ocitla.. niekde.. kde ? Bolo to ako pri mojom prijímaní. Premkla ma nehorázna hrôza a ja som sa zdesene pozerala na moje vlastné spiace telo. Ako keby som sa nachádzala v úplne inom svete, ktorý je trocha spojený s tým normálnym. Prečo som však znova tu. Rozklepali sa mi ruky a do očí sa mi nahrnuli slzy. Bola som hrozne vystrašená.. najradšej by som sa niekam schovala do klbka a nevychádzala odtiaľ. 
Aj cez to som ale zamierila k otvoreným dverám: Prečo ale boli otvorené ? A tie zvuky. Mala som ísť dole? Nechcela som. Hrozne som sa bála. Nevedela som však prečo, ma moje nohy neposlúchajú a prečo som tak hrozne blbá, že som za tými podivnými zvukmi išla. Pomaly, opatrne ... s roztraseným celým telom.

Chodba, schody, všetko bolo rovnaké ako jej izba. Na oboch stranách chodby sa plazila nepreniknuteľná temnota, a k tej sa nemohla priblížiť. Nebolo to fyzicky možné - niečo ju držalo ďalej. Zostávalo len schodisko.

Ako sa blížila k obývacej miestnosti, premkýnala ju čoraz väčšia hrôza, no bola nútená pokračovať. Uprostred nej stál obrovský čierny kotol, z ktorého sa parilo. Oheň pod ním nebol bežnej farby, ale naopak, bol tmavý ako noc. Tmavé plamene oblizovali kotol a šíril sa z neho odporný zápach. Stôl blízko kotla bol nasiaknutý krvou, a rovnako aj celé jeho okolie. Na stole ležalo niekoľko ostrých nástrojov, bol tam nôž, sekera... a nástroje ktoré Anivia nemohla rozpoznať, a pravdepodobne ani nechcela.
Spoza kotla sa vynorilo... niečo. Stvorenie, na prvý pohľad odporné a úbohé. Do variacej sa vody bytosť hodila... ruku? Mohla to byť ľudská ruka. Anivia mala problémy vidieť čokoľvek, a nepomohlo ani to, že akonáhle sa na stvorenie pozrela, premkla ju panika a silná bolesť hlavy. Divná vec schmatla zo stola nôž, a potom sa náhle zastavila. Pozrela smerom na Aniviu a uškrnula sa.
''Pozorovateľ... videc! Prišla si za mnou sama?! Bude večera, ha-ha!'' Jeho hlas vzdialene pripomínal hlas majiteľa hostinca. Anivia si to uvedomila pri slove ''večera.'' Teraz však bol slizký a odporný.
Rukou ukázal na temnotu v rohu miestnosti, a z nej vyšli dve mŕtvoly. Telá v rozklade nemali hornú časť hlavy a ich jazyky lietali hore dole. Z úst im padali sliny, a akonáhle zazreli Aniviu, rozbehli sa po nej potácajúcim sa behom. Zdalo sa že sú vyšší a silnejší ako ona, no času na premýšľanie príliš nemala...
... no zrazu si uvedomila že v ruke drží krátky meč. Nevedno odkiaľ sa vzal, jeho čepeľ bola studená a chladná, a bola to prvá vec z ktorej mala Anivia pocit reálneho sveta. Meč v jej rukách Anivii na chvíľu navrátil vôľu a panika ju opustila natoľko aby sa dokázala hýbať a brániť.

Anivia

Zmeravela som na mieste. Pohľad na stôl a podivného hnusného tvora, ktorý do kotla hodil ruku, bola na mňa príliš. Bolo mi na grcanie. Čo sa do pekla dialo? Táto otázka ma však teraz vôbec nenapadla. Niečo takéto som si ani len nedokázala predstaviť, v mojich najhorších nočných morách. Chcela som odstúpiť a utiecť, moje nohy ma však neposlúchali. Keď k tomu poukázal na temnotu v rohu miestnosti, z ktorej vyšli dve.. "veci".. ktoré mohli voľakedy pripomínať človeka, takmer som sa pogrcala. Vybehli na mňa. Potácajúco no to by v mojom momentálnom stave úplne stačilo. 
Zrazu som si ale uvedomila, že mám prsty zovreté okolo niečoho chladného. Bola to práve rukoväť celkom obyčajného jednoručného meča. Existencia niečoho tak normálneho "tu", ma šokovala.. šokovala na toľko, že som sa zrazu mohla aj reálne pohnúť. Ustúpila som o jeden krok, no v tom som vyrazila priamo oproti jednému. Nebol to profesionálny sek. Na to som stále bola príliš neskúsená a navyše aj vystrašená. Meč som však držala pevne a mala som v pláne, jednej z mŕtvol preseknúť hlavu a podobným spôsobom, sa postarať aj o tú druhú. Reálne to však mohlo vyzerať, ako také trocha neohrabané rozmachy mečom.

Seknutie stačilo na to aby jednu z útočiacich mŕtvol zahnala o niekoľko krokov dozadu, no druhá jej schmatla meč a pevne ho držala. Jej zhnité ruky však začali syčať na miestach kde držala meč a mŕtvola srdcervúco vykríkla. Dlane, prsty a ruky jej začali horieť a ako čierne ohorky padali na zem. Oheň sa nezastavil, a pokračoval, až pohltil celú mŕtvolu. Tá sa v priebehu niekoľkých sekúnd premenila na kopu zhoreného mäsa, ktoré sa rozpadlo na popol.
Bytosť bola z tohto očividne prekvapená, a zároveň nahnevaná. Z tmavého rohu vyšli dve ďalšie chodiace mŕtvoly, a nešikovným behom sa pustili smerom na Aniviu.
Teraz sa na ňu rútili tri mŕtvoly z dvoch strán, avšak meč ukázal akú má v tomto svete moc.

Bola som prekvapená rovnako, ako tá príšera. Aj keď mňa to tak ako ju nebolelo. Vôbec ma to nebolelo, a už vôbec som nezhorela na popol. Čo to však malo znamenať? 
Nemala som ale čas na premýšľanie. Bola však pravda, že mi predošlí výstup dodal odvahu. 
Odvaha je pekná vec, no keď na vás útočia tri neznáme tvory, ktoré pripomínajú démonov, príliš dlho vám nevydrží. Na niečo takéto ma predsa len nikto nikdy nemohol pripraviť.
Zaútočili zo všetkých strán. Objavili sa ďalší dvaja a tak toho boli schopný. Prišlo mi to však tak, že mi staćí jedného bodnúť a on automaticky zhorí.. alebo reznúť? Netušila som ako tento meč využívať.
Preto som sa skôr snažila sekať po ich rukách a držať si ich od seba. Reálne som na žiadneho neútočila. Bola som moc vystrašená a navyše som si vedela predstaviť, ako by sa jeden obetoval a dvaja ma zatiaľ roztrhali, zatiaľ čo by som z toho jedného vyťahovala ten meč.

Mŕtvoly sa priblížili k Anivii a nervózne naťahovali ruky pred seba, no nie na dosah jej meča. Ak dokázali vidieť, ak vôbec mali nejaké zmysly a toto všetko nebol len výmysel sna, bolo im jasné čo sa stane ak sa ich meč dotkne. Hladovito krúžili okolo Anivie, ale skutočne nezaútočili rovnako ako ona.
Bytosť, ktorá ich vyvolala, však nad nimi mala úplnú moc. Prstom vrhla na Aniviu a mŕtvoly boli nútené zaútočiť, aj napriek tomu že chladnému meču sa nemohli postaviť. Troch naraz by nezvládla, nie v takomto stave, a Anivia tušila že je koniec. Koniec sna alebo niečoho... vážnejšieho?
No zdalo sa že Anivia má vo svojej nočnej more viacero ochranných anjelov. Mŕtvoly sa k Anivii nikdy nedostali, pretože sa náhle zmenili na popol bez akéhokoľvek jej pričinenia. Pri nej stál vlkolak. Bol to on, bol to ten ktorého videla počas prijímania v tom lese. V ruke tiež držal podobný meč, no potom ho pustil a bez slova sa vrhol na odpornú bytosť, ktorá stála pri kotli. Démon alebo čokoľvek čo to bolo nestihol vyvolať nové mŕtvoly, pretože sa doň pustil vlkolak. Kotol sa prevalil, a vriaca tekutina sa na oboch vyliala. Anivia začula bolestné výkriky, nevediac koho, a potom ju ožiarilo biele svetlo. Svetlo bolo horúce, až vrelé a nepríjemne pálilo.

Studená rukoväť meča už nebola jediná mrazivá vec ktorú Anivia cítila. Ležala na snehu pod ihličnanom. Bola oblečená vo svojom teplom cestovnom oblečení, a meč zmizol. Slnko jej svietilo rovno do očí, a najprv nemohla nič vidieť.
Asi zo päťdesiat metrov dole z kopca videla cestu ktorou ste sem v noci prišli. Hostinec však nebolo vidieť. Na jeho mieste teraz stáli len zasnežené trosky a drevené piliere... nedávalo to zmysel, no zdalo sa že hostinec tam kedysi bol. Ale to muselo byť pred rokmi.
Pri troskách stála veľmajsterka a čosi tam robila. Blízko pri nej v snehu ležali belanrovia a odpočívali.

Prudko som otvorila oči a zobudila som sa celá spotená. Zobudila som sa však v pomerne zime, v snehu. Keďže nebola noc, už to počasie nebolo také ľadové a ja som chlad cítila prevažne len na sčasti odhalenej tvári. 
Rýchlo som sa posadila a rovno aj postavila. V hlave som sa snažila vybaviť, čo sa vlastne dialo.. a čo tu vlastne robím. Spočiatku boli moje spomienky zahmlené, no začali sa mi vybavovať. Aspoň útržky a základy, ktoré som si vedela dať dohromady. Netušila som však, čo to malo znamenať. keď som si ale spomenula na mŕtvoli, neskutočný smrad a.. tie veci, naplo ma. 
Rýchlo som si šál stiahla z úst, predklonila sa a vyklopila včerajšiu polievku. Kto vie, z čoho vlastne bola.. pri podobnej myšlienke ma znova len naplo a toto sa ešte dobrých pár minút opakovalo, až som v sebe nemala absolútne nič. Cítila som sa hrozne zoslabnuto, no vedela som, že je to len prechodné. Dala som si do úst trocha snehu a následne ho vyplula.. toto som zopakovala ešte pár krát, až kým som ústa znova nemala čisté a nebolo z nich cítiť pach zvratkov.
Dolu svahom som zazrela majsterku a dvoch belanrov. Začala som sa k nim potácať, až kým som nebola celkom blízko. Pohľadom som si premerala trosky. Ovládla ma menšia triaška zo zoslabnutia kvôli grcaniu no nakoniec som ju nejak ovládla. 
"Čo.. to bolo?" Bola jediná otázka, na ktorú som sa zmohla.

''Niečo čo som potrebovala vyriešiť.'' Odvetila majsterka a pokračovala v úkone, ktorý mohol byť čokoľvek. V rukách držala akýsi podivný zvitok pomaľovaný rôznymi znakmi a písmenami. Znaky na ňom jasne svietili a žiara sa pohybovala okolo rúk majsterky.
''Bola si výbornou návnadou. Ten drek nedával pozor, lebo sa sústredil na ľahkú korisť.'' Vysvetľovala ďalej spokojným hlasom akoby ste hovorili o tom čo dnes bude na obed. Nič to nemenilo na fakte že Anivia bola pravdepodobne v smrteľnom nebezpečenstve.
''Stalo sa niečo zvláštne, ale tomu by si aj tak nerozumela. Povedz, snívalo sa ti niečo cez noc?'' Spýtala sa majsterka pričom zvitok zložila na zem do snehu. Sneh pod zvitkom začal syčať a rýchlo sa vyparovať.

Anivia

Príliš som tomu nechápala. No začínala som mať pocit, že to bol nejaký druh démona alebo tak. Čo iného by to aj bolo. Jej slová ma však popravde moc nepotešili.
"Aha.. návnadou." Zopakovala som potichu, no neriešila som to. Nič sa mi predsa len nestalo. Pozerala som sa na ten zvitok a na reakciu snehu, s jeho kontaktom. Bolo to zvláštne... ak budem pokračovať v tomto výcviku, budem podobné veci robievať aj ja ? stretávať podobné monštrá ? Nie že by som teraz mohla odísť.
"Bojovala som s nejakou vecou... neviem to popísať presne. Znova tam však bol ten.. vlk, ale .. som si takmer istá že to je vlkolak. myslím že ma zachránil." Viac detailov bolo jednoducho nad moje sily. Už aj teraz, ma rozbolela hlava popri tom, ako som sa na to snažila poriadne rozpamätať.. navyše ma znova napínalo, no už som ani nemala čo vyvracať-

Jej slová tentoraz majsterku zaujali. A ''zaujali'' mohlo byť slabé slovo. Možno to na sebe nechcela dať poznať, ale bolo očividné že ju Anivia prekvapila. Na moment zastavila vo svojich pohyboch, a nechápavo sa pozrela na Aniviu. Chvíľu akoby hľadala správne slová.
''Z toho si nič nerob. Len sa ti to zdalo. Ale som si istá že tento ''vlk'' ktorého spomínaš neznamená nič dobré. A som si istá že ťa... ''zachránil'' nie z vlastnej vôle.'' Odvetila potichu majsterka a vrátila sa ku zvitku. Mohla byť staršia a skúsenejšia, no bolo celkom jasné že majsterka jej nehovorí všetko. To bolo vždy očividné, no Anivia z nej mohla získať dojem, že čosi skrýva. Potom kývla na zvitok.
''Musím tu ešte odstrániť... zbytky. Nechcem aby sa tu znova objavil nejaký silnejší démon. Neviem čo presne ste sa učili o démonoch a ich... svete, no vedela by si mi povedať prečo sa tu objavil tento drek? Ako sa tu objavil? Skús popremýšľať.'' Spýtala sa majsterka niekoľko otázok. Za čas ktorý Anivia strávila vo výučbe boli démoni niekoľkokrát spomenutí, no týkalo sa to len úplných základov. Pokročilejšie znalosti mali učni získať až omnoho neskôr, lebo do častého styku s démonmi sa dostávali snáď až v dospelosti.
Ale vedela že démoni fungujú a živia sa utrpením vo svete. Smrťou, chorobami, vraždami, ľudským zlom... čímkoľvek čo vytváralo nešťastie a nenávisť. A stačí jediná smrť aby sa démoni mohli dostať do sveta a vytvárať tu ešte väčšie zlo.

Anivia

Pozorne som popri tom sledovala majsterku. Naozaj sa mi zdalo, že kedykoľvek som spomenula vlka alebo vlkolaka, tak si o mne všetci začali myslieť že som nejaký posol z pekiel alebo tak. Jej vysvetlenie som prešla mlčaním, aj tak by som z nej nič nedostala. 
Neodpovedala som ani, keď mi povedala že ešte musí odstrániť zbytky. Každopádne jej otázka mi uviazla v hlave. Netušila som popravde, čo sa tu mohlo stať. Nevedela som o démonoch v podstate nič, len to že boli tí zlý, a že sme tu od toho, aby sme ich vykynožili. Teda aspoň niečo málo som vedela no, nie moc.
Prezrela som si okolie a snažila si spomenúť na včerajší večer.
"Tak, niekto z tých dvoch pravdepodobne zomrel, nejaká choroba alebo podobne. Zúfalstvo toho druhého či druhej, mohlo démona pritiahnuť.. a mohol danú osobu.. posadnúť? Asi.. netuším. Popravde len strieľam na slepo." Nie že by som bola z vlastnej dedukcie nadšená. Aj keď som bola inteligentná, jednoducho som sa mohla riadiť maximálne tak príbehmi a rozprávkami s ktorými sa deti strašili pred spánkom.

''Sama si nie som istá. Ale myslím že tu kedysi žil otec a jeho dcéra, a viedli tento hostinec... jej otec zomrel, a dcéra ho v zúfalstve chcela naspäť. Ale to čo prišlo naspäť už nebol jej otec. Myslím že ďalej netreba hovoriť nič.'' Povedala majsterka svoju verziu a pokrčila plecami.
''Len... treba si dávať pozor čo si praješ. Veľký pozor. Mnohí si myslia že ich v žiali nikto nepočuje, no realita... je iná. Nechcene privolať zlo je veľmi jednoduché. A na to sme tu my.'' Vysvetlila a smutne sa pousmiala. 
''Musím z tohto miesta odstrániť aj posledné stopy po tom dievčati a jej otcovi. Pravdepodobne všetci zabudnú že kedykoľvek tu existoval nejaký hostinec, alebo šťastná rodina v ňom... ale inak by som riskovala že sa tu znova niečo objaví. Táto ilúzia našťastie nezastihla nikoho okrem nás. A ku šťastiu som o tom dobre vedela už pri vstupe.'' Pokračovala majsterka. Zvinula zvitok, a vložila ho naspäť do svojho vaku. Anivia si to ani neuvedomovala, no celý čas v okolí hostinca cítila akúsi tiaž. Tiaž na tele aj duchu. Teraz sa stratila, a akoby sa okolo vás objavil ľadový, no zároveň príjemný vzduch. Akoby sa mohla znova nadýchnuť a necítiť pri tom akúsi nechuť v ústach.
''A všetko raz upadne v zabudnutie.'' Vyslovila v tichosti majsterka, zo zatvorenými očami a prekríženými rukami. Bola to akoby rozlúčková poznámka, možno niečo ako modlitba. Potom sa otočila na Aniviu a hlavou kývla na belanrov.
''Dnes chcem pokračovať celý deň. Nemalo... nemuselo by nás nič zastaviť. Ale nemôžem to celkom garantovať. A aj keď je deň, nezastavuj kým nepoviem. Naša prítomnosť tu robí rozruch... moju alteráciu počulo mnoho obyvateľov lesa, a iných bytostí, s ktorými by som sa nerada stretávala.'' Hovorila majsterka a väčšine jej slov sa nedalo príliš porozumieť, lebo veľmi rada rozprávala kryptickým spôsobom. Rozhodne nešlo o žiadne konkrétne informácie ktoré by Anivia mohla využiť.

Anivia

Celkom ma prekvapila, źe moja verzia bola v podstate dosť blízko od tej jej. Takže som rozmýšľala správnym spôsobom, aspoň niečo.
Dalo sa však povedať, že som zatiaľ z tejto tu... situácie, len vyťažila. V podstate sa mi nič nestalo a ktorý učeň, ktorý bol v opátstve necelé dva-tri týždne, sa stretol s démonom? Rozhodne si na túto udalosť budem pamätať do konca života, ako aj na jej slová.
"Chápem majsterka.. viac menej." Podišla som ku zvieraťu, ktoré mi posledne tak pomáhalo pri ceste. Znova som k nemu len načiahla ruku a pohladila ho po ňufáku. 
"Tým pádom teda vyrážame, nie ?" Nasadla som na zviera a čakala na majsterku. Mala som o čom rozmýšľať, pravdepodobne aj celú cestu.