Útek

Vlk pokrútil hlavou na znak toho, že vôbec nevedel ako by mohla Anivia pomôcť.
''Myslím že mne niet pomoci... spútavajú ma reťaze... režú moje mäso... a ja sa z nich neviem vymaniť. Hnijem, a nemôžem zomrieť!'' Hovoril zúfalým hlasom a jeho oči sa rozšírili. Na jeho bezchybnom kožuchu sa náhle objavili hlboké rany, hnisajúce a hemžiace sa červami. Z niektorých rán sa krv valila prúdom, a v niektorých bola krv zaschnutá. Okolo krku, rúk aj nôh sa mu objavili hrdzavé, hrozivé tmavé reťaze a začali ho škrtiť. Vlk vykríkol od bolesti a akoby sa začal pred Aniviou strácať. Chlpy z jeho kožuchu vypadávali, odhaľujúc prázdne miesta na koži a jeho oči začali hnisať. Jeho krik bol srdcervúci a zdalo sa akoby za pár sekúnd vlk ostarol o stovky rokov. Pohľad to bol hrôzostrašný, no Aniviu zaujalo niečo iné - rovnaké reťaze sa obmotali okolo jej členkov, rúk, krku, začali sa obmotávať okolo a spútavať ju, snažiac sa primaniť ju ku kmeňu stromu tak aby sa nemohla ani pohnúť.
Reťaze boli chladné ako ľad a zároveň vrelé ako oheň samotný, a zabárali sa Anivii pod kožu. Bola to neuveriteľná bolesť. Reťaze nebolo možné premôcť, a Anivia stratila vedomie.

Keď otvorila oči, videla znova len prítmie komnaty v ktorej prebehol prijímací rituál. Dvaja zahalení muži sa stratili, a nad ňou stál len majster. V srdci cítila silnú bolesť, akoby svalovicu po dlhom tréningu, a rovnako po celom tele. Svaly ju nechceli poslúchať, no ak sa nehýbala, bolesť príliš necítila. Studená zem bola v každom prípade veľmi nepríjemná.
Majster sa netváril prekvapene, ale skôr rozrušene.
''Takže... žiješ.''
Nenapadlo ho ani gratulovať k splneniu prijatia, lebo očividne niečo nebolo v poriadku.
''Povedz mi, prosím... pamätáš si niečo?''
Anivia si dokázala spomenúť len na veľmi hmlisté detaily - les, strom, vlk, západ slnka... ale nič viac. Temnota a reťaze sa z jej mysli celkom vytratili.

Anivia

Tento krát som sa neubránila kriku. Vlk ma znova videsil, neskutočne. Trpel no ja som sa nebála ani tak jeho, ako toho, čo sa vlastne dialo. Nedokázala som to pochopiť a ľudská myseľ sa toho, čo nechápe, bojí.
O to horšie bolo, keď sa tie hnusné reťaze začali obmotávať aj okolo mňa. Pocítila som bolesť... poslednú dobu som ju cítila často. Bolesť ktorej som sa nedokázala brániť, proti ktorej som bola úplne bezmocná...

Otvorila som oči. Pomaly a potichu. Nijak som sebou netrhla či nemykla, neznamenalo to však, že sa cítim príjemne. Z jednej strany som pocítila hroznú zimu, sálajúcu zospodu. Z druhej ma neskutočne bolelo miesto, kde by som mala mať srdce.. ako aj pokožka. Mala som pocit že každú chvíľu tak ći tak umriem. Mala som možno to šťastie, Že som sa cítila tak trocha v delíriu, aby moje telo tú bolesť tak hrozne nemuselo preciťovať. Takže som bola tak trocha na práškoch, obrazne.
Prvé slová čo som počula, boli celkom rozrušené. Jeho otázky.. kto to bol ? Majster.. kde to som ? Po chvíľke sa mi začali vraciať spomienky, ako aj niečo málo zo sveta, v ktorom som bola. Najprv som sa zmohla len na neisté zamrančanie, zavrčanie alebo čo to bolo.
"Vlk... nejaký.. les.. veľký les.. " Na chvíľku som sa odmlčala. Hrozne ma bolela hlava.
"Tá obloha!" Sikla som a no to som nemala spraviť, zvraštila som tvár a počkala, kým to ustane. "... nebol tam západ.. nebol tam východ.. slnko stále stálo na jednom mieste.." Vyšlo z mojich úst no moje oči boli trocha neprítomné... ani som nevnímala dieru v hrudi.

Majster sa po jej slovách zatváril prekvapene. Akoby povedala niečo dôležité, a strašné zároveň... no potom sa jeho pohľad zmenil na nechápavý.
''To mi nič nehovorí. Si si istá?'' Spýtal sa s podozrením v hlase. Majster si nebol celkom istý či hovorí pravdu a či je vôbec pri zmysloch.

''Robím prijímania už dlhé roky, no o vlkoch či lesoch som nikdy nepočul. Nedáva to zmysel. Každý chlapec to má podobné... no to čo hovoríš ty, to... také niečo nedáva zmysel.'' Vysvetľoval majster a neveriacky krútil hlavou, akoby sa snažil prísť na to čo by to mohlo všetko znamenať.
''Niečo tu nie je v poriadku. Budem... budem musieť privolať veľmajsterku. Možno on... ona bude vedieť viac.''
Majster sa teraz už zdal rozrušený, akoby si odrazu niečo uvedomil. Zavolanie veľmajsterky sem do Rádu mu určite neprinesie veľa popularity. Práve v týchto oblastiach ju mnohí neuznávali, no majster sa zdal ako jeden z tých čo získanie postu ženou pripisuje tomu čo chce Boh. A možno mal pravdu, a možno nie. Ale u neho bol Boh pred Rádom, ak to aj znamenalo porušenie svätých a starodávnych pravidiel.
''Ja sa teraz poberiem preč. Budeš tu musieť ležať až kým sa nedáš do poriadku. Je to dôležitá časť prijatia - tvoje telo sa potrebuje obnoviť a otužiť. Klerici ti budú dávať... špeciálny olej. A pamätaj - bolesť znamená postup. A čím silnejšia, tým lepší postup.''
Majster následne vykročil smerom k východu z komnaty, no ešte pred odchodom sa otočil a s rozšírenými očami sa opýtal.
''Si si istá že si videla vlka?''
Bez ohľadu na jej odpoveď sa otočil a odišiel z komnaty. Anivia bola teraz sama len medzi niekoľkými sviečkami, na chladnej kamennej zemi v studenej kamennej komnate kdesi hlboko pod zemou.

Minúty sa menili na hodiny, a hodiny na dni. Anivia nevedela koľko tu ležala, lebo čas sa pod zemou nehýbal. Slnko či denné svetlo už nevidela dlho. Sviečky niekedy zhasli, a Anivia ležala v úplnej temnote a tichosti. Takto bola nútená ležať, pretože ju svaly a končatiny neposlúchali. Mala pocit, že ak by vstala, srdce by jej prasklo a vypadlo z hrude.
Niekoľkokrát za deň za ňou prišli zahalení klerici. Nikdy svoju tvár neukazovali, no v rukách vždy niesli fľašky z tekutinami. Nikdy nemali jedlo či skutočné pitie. Na chuť jedla si nedokázala celkom spomenúť. A ak by si aj chcela niečo na jedenie vypýtať, nemohla. Jej ústa boli polomŕtve.
Pálivým olejom jej natierali zranenia, miesta kde ju bodli... a to čo jej dávali vypiť bolo skutočne odporné. Anivia niečo tak nechutné nikdy necítila, ale to by nebol problém - problém boli bolesti ktoré tie tekutiny vyvolávali.
Bolesť v srdci a svaloch jej postupne ustávala, muselo to trvať niekoľko dní, ba aj týždeň. Ale ten hnus ktorý musela vypiť sa zvyšoval. Chuť sa dala prežiť. Následné kŕče... veľmi ťažko. Bolesť ktorú spôsobovali niekedy priviedli Aniviu k myšlienkam smrti a extrémne bolesti hlavy ju skoro prinútili rozbiť si lebku na tvrdom kameni. Na to však len ťažko mala sily... a brániť sa klerikom tiež nebolo možné. Ak bola potreba, jeden ju pridržal zatiaľ čo druhý jej do úst nalieval hnus.
Jej telo bolo na pokraji smrti odkedy majster odišiel. Smrť sa zdala lepšia ako pokračovať v prijatí. Na prijatie aj celkom zabudla, na podobné myšlienky nemala čas. Jediné na čo myslela bola bolesť a utrpenie.

Ale ako dni prebiehali, tekutiny ktoré pila začali byť znesiteľnejšie. Stále to bolo na pokraji bolesti ktorú by máloktorý človek zniesol bez bezvedomia. Ale Anivia sa aspoň necítila ako by mala každú chvíľu zomrieť.
Musela tu už byť viac ako týždeň. Pomaly si zvykala na každodennú hrôzu, a aj napriek všetkému sa zdala byť rutinou. Vedela kedy a aká bolesť príde, a ako sa s ňou vysporiadať. Jej imunita proti akejkoľvek bolesti narastala. To čo prežila pred týmto bolo na zasmiatie.

Jedného dňa sa dvere otvorili a Aniviu oslepilo silné svetlo. Jej oči si svetlo len pamätali ako matnú spomienku. Na dlhý čas oslepla. Bola to len pochodeň, a nie denné svetlo. Vŕzganie dverí bol príjemný zvuk, teda aspoň nejaký po tom tichu ktoré tu zažila.
Niekto si k nej prisadol.
''Prešla si prijatím.'' Oznámil dobrú správu s úsmevom majster.
''Neviem ako, ale prešla si. No skutočný tréning začne len teraz. Dúfam, že si pripravená takto stráviť dlhé roky.'' Povedal, podal jej ruku a pomohol jej postaviť sa. Na mieste zranení mala takmer neviditeľné jazvy, a jej svaly, silnejšie ako kedykoľvek predtým, konečne fungovali.
''Ak si spomínaš, chcel som priviesť veľmajsterku. Nepodarilo sa mi ju zohnať. S vysvetlením tvojej... vízie, budeme musieť počkať. Dovtedy o tom ani slovo.''

Len ťaźko sa dalo popísať to, čo ma čakalo. myslela som si, že viem čo je to bolesť.. že viem čo je to trpieť. Predsa len keď vás dobodajú k smrti, myslíte si, že nič horšie nemôźe prísť. majstrove slová pred jeho odchodom mi dávali čoraz menší zmysel. Absolútne som ho nevnímala. Ústa mi ochabli a viečka oťaželi.. neustála bolesť mi však nedovoľovala spať.

Netušila som, koľko prešlo.. deň.. dva ? Týždeň či len desať minút ? Od bolesti hlavy som nedokázala ani počítať, koľko krát ku mne prišli muži v kapucniach a koľko krát mi do úst nanútili ten hnus. Mala som to naozaj ťažké. Bola som zvyknutá na luxus, pohodlie a nikdy som žiadnu poriadnu bolesť necítila. Nikdy som nejedla nič horšie než to najvyberanejšie jedlo... keby že mám silu, tak sa z tých ich vecí asi dogrciam. Nejakým spôsobom som to vždy v ústach a v žalúdku udržala. Netuším ako, ani som si nespomínala, že by ma napínalo. Pravdepodobne som musela sústavne upadať do bezvedomia a prevúdzať sa, keďže zaspať som sama od seba nemohla. Smrť by mi prišla ako príjemné vykúpenie.

Postupom času, to ale bolo lepšie. Bol to však príliš dlhý čas. Mala som pocit, že by som možno dokázala aj vstávať no.. nechcela som. Chcela som sa prejsť, chcela som zjesť niečo normálne... skôr som sa bála že keď sa postavím, tak sa rozsypem a celé toto pretrpenie tak vyjde na znivoč. Ak to prežijem, dám to tomu mužovi vyžrať.

Ozval sa zvuk, ktorý som nepočula už dlhý čas... oči mi zaplavilo hrozne ostré svetlo a ja som sa nezmohla na nič iné, len si ich zakryť rukou a pokúšať sa pozerať cez škáry. Počula som, ako si ku mne niekto prisadol. Mala som veľmi citlivý sluch. Predsa len som dlhý čas nepocúla nič iné, len bublanie vlastnej krvi a tok tekutiny, ktoré mi liali hrdlom.
".. určite zomrieš.." Boli prvé slová, ktoré moje suché hrdlo vypustilo do sveta. Takmer som sa pri nich rozkašľala.. no sakra.. stálo to za to. Možno som sa snažila napodobniť jeho hlas no.. momentálne som sa nevedela naladiť ani na ten môj. Do týchto slov som však dala celú škodoradosť z toho, čo som si doteraz musela prežiť. Mohli byť trocha drzé no.. sakra mala som na to právo !
Konečne som si zvykla na svetlo a všimla som si, ako mi podáva ruku. Potrebovala som jeho pomoc s postavením sa, predsa len som nestála tak dlho.. celé telo som mala stŕpnuté. Po jazve na hrudi mi ostala len veľmi tenká jazva. Každopádne som si rukou zatiahla okraje tuniky, cez roztrhaný hrudník. Po tej bolesti a všetkom, stále istý pocit hanby... tsche.. mala by som sa spamätať.
"... keďže som.. som prežila. Nemusím to naďalej skrývať." Neznelo to ako otázka. Bola to otázka no na otáznik som jednoducho nemala dostatok síl. Chcela som spať. Normálne spať, nie obmlievať. Chcela som čistú vodu, jedlo.. chcela som znova žiť. 
Na jeho slová som len slabo prikývla a on mohol pocítiť, ako sa pridržiavam o ruku. Musela som si zvyknúť na ten pocit.. znova stáť na vlastných nohách.

''Je mi to ľúto, ale musíš... aspoň kým nepríde veľmajsterka. Ako som povedal, musíme počkať. Pokiaľ nepríde, nerobil by som žiadne... veľké kroky.'' Vysvetlil majster ako ste sa motali cez chodby, ktoré si Anivia matne pamätala. Tentoraz ste išli druhým smerom, hore - na povrch, do svetla.

Prvé denné svetlo ktoré Anivia po dlhom čase uvidela ju urobilo slepou. Muselo byť ráno, pretože sa zdalo akoby jej slnko chcelo vyžrať oči.
''Pôjdeš zatiaľ k najmladším. Starší by ťa fyzicky premohli, a mala by si problémy. Musíš získať silu, odolnosť a nejaké schopnosti. Síce si na mladých príliš vysoká, a... máš tvary, ak chápeš čo myslím. Ale základy musíš niekde získať.'' Hovoril majster zatiaľ čo ste prechádzali chodbami hradu. Anivii nezostávalo nič iné - svoj začiatok musela prežiť medzi chlapcami polovice jej veku. No bolo celkom možné že spočiatku aj s nimi bude mať problémy. Premôcť deti ale nie je žiadna výhra.
''Na doprovádzky chodia až učni až ako starší. Ale myslím že ťa môžem k niekomu prihodiť ak sa ti bude v tréningu dariť.''

Prišli ste k jeho pracovni. Majster do nej vošiel a priniesol iba niečo základné na oblečenie - bolo to plané, a obyčajné, no účelu výborne poslúžilo.
''Fyzicky sa trénuje len v rúšku. Ale okolo hrude si môžeš obviazať tuniku - predsa len, máš tam jazvu. Ak si hruď obviažeš pevne... a myslím veľmi pevne, tak by ťa zatiaľ nemali objaviť.'' Povedal, a v tom k pracovni došiel akýsi mladý rádnik.
Ten ju zobral do komnát nováčikov. Bola tam hlavná miestnosť, kúpelňa a veľká izba, kde sa spadlo. To čo Aniviu mohlo zhroziť bol fakt, že všetky priestory sú spoločné, a najmä kúpeľňa.
Sprievodca odišiel a zatvoril za sebou dvere. Mala aspoň šťastie že práve tu nikto nebol. Všetci jej kolegovia pravdepodobne boli niekde na tréningu, a tak mala všetky miestnosti len pre seba. Musela sa umyť, pretože stav jej tela bol naozaj zlý.
Postele boli slamené, a nie príliš luxusné. Muselo sa tu spať ako u sedliakov, alebo farmárov. Na stenách neboli obrazy, či tapety... boli to obyčajné kamenné steny. Celé komnaty boli veľmi jednoduché a plané.
Kúpeľňa na tom bola podobne. Zatiaľ čo šľachta mala vlastných sluhov a vane v ktorých sa kúpali ba aj hodinu, na tomto mieste boli kýble plné studenej vody, a akési kabínky na státie. Medzi kabínkami boli steny asi do pol pása, no to Anivii nemohlo akokoľvek pomôcť. Okrem vedier tu boli aj drsné a nepríjemné mydlá - rozhodne nie vône a akcenty, či výťažky zo vzácnych voňavých rastlín.

Anivia

S povzdychom som len prikývla. Chápala som to, no dúfala som, že veľmajstera bude ústretovejšia. Predsa len to bola žena.. aj keď o jej prijímaní ževraj ľudia pochybovali. Vyzeralo to tak, že si budem musieť vypočuť zvesti o nej z prvej ruky.
Zobrala som do rúk oblečenie, ktoré mi dal. Nebolo ho moc a ja som mala pocit, že od učňov chcú, aby umrzli. Rúcho s tým, že som mala povolenú utiahnutú tuniku kvôli istým no, prednostiam.
Vypočula som si slová majstra no neodpovedala som mu ani na jedno, len som prikyvovala. Nakoniec som sa v týchto priestoroch ocitla sama. Nechcela som tu postávať a nič nerobiť moc dlho. Stále som však bola otrasená. Každopádne som si nemohla dovoliť ostať v takomto stave a tak som ako prvé vošla do spoločných umývarní. Naozaj sa to nedalo nazvať kúpeľňa. Voda bola ľadová no.. musela som to vydržať. Triasla som sa pri tom ako osika a mala som pocit, že mnou  trafí šľak. Studená voda ma vśak trocha prebrala.. aj keď len na veľmi krátko. Bola som jednoducho unavená. 
Po vydrhnutí celého môjho tela, som sa rýchlo usušila a cez hruď si utiahla tuniku. Necítila som sa v tom najpohodlnejšie a bolo mi jasné že v takýchto podmienkach, nepotrvá ani pár dní, kým ostatný na všetko prídu. Naozaj by to chcelo čo najskôr kontaktovať veľmajsterku a rozobrať s ňou túto situáciu. Stále mi to však prišlo lepšie, než nútený sobáš... aj tak som nemala na výber. Obliekla som sa ešte do rúcha a bosými nohami začala chodiť pomedzi postele. Neboli to ani moc postele, ako skôr slamáky. Naozaj som chcela vedieť, či sú nejak zaradené. Ak tam bolo niekde nejaké označenie a niekde bolo nejak vyznačené voľné miesto, proste som sa tam zvalila. Prvý krát po dlhom čase, som zaspala... zaspala som v momente. Moje telo ako aj myseľ boli absolútne vyčerpané... pred spánkom ma ešte napadla myšlienka, že si tým čím ja, prešli všetci "študenti"... čo za ľudí to museli byť.. plánovala som to však zisťovať až na ďalší deň.

Zobudenie nebolo práve príjemné - Aniviu niekto prudko zhodil z ''postele'' pričom spadla na studenú kamennú zem. A vonku bolo stále svetlo, čo znamenalo že nemohla spať dlho. Po miestnosti sa rozľahol hlasný rehot. Učni sa očividne vrátili, a teraz niekoľko z nich stálo okolo postele kde spala Anivia, a iní sedeli na svojich posteliach či obývali spoločenskú miestnosť.
''Spal si na mojej posteli, trdlo. Na mojej posteli nespí nikto okrem mňa.'' Zrúkol s drzým úsmevom chlapec, ktorý Aniviu drsne prebudil. Niektorí sa znova zasmiali, najmä chlapci stojaci blízko pri ňom. 
Noví učni tu už boli niekoľko týždňov, a zdalo sa že sa naučili žiť v nových pomeroch. Podľa všetkého to tu fungovalo podľa práva najsilnejšieho. A rádnici tento prístup podporovali. Bolo jasné že prvé týždne budú najťažšie.
Chlapec, o niečo nižší ale zavalitejší ako Anivia, mal v pohľade výzvu na boj. Chcel vyprovokovať bitku, no pravdepodobne bolo zakázané tak robiť bez dobrého dôvodu. Prakticky iba čakal aby Anivia vyslovila správne slovo.

Anivia

Nie že by som sa práve vyspala. Nemala som kedy, keďže som pocítila len dopad na posteľ. Pochopiteľne mi nebolo dobre. Nemala som sa kedy zregenerovať a ani odpočinúť, takže som usúdila že nechať sa vyprovokovať, by bolo naozaj hlúpe. Pozrela som sa na chlapca, ktorý bol rozhodne mladší než ja. Pri tom som prešla do tureckého sedu a ruky som si položila na nohy. 
Chvíľku som sledovala chlapcovu tvár, neprítomným pohľadom. Smiech som ignorovala, aj keď som rozhodne na podobné zaobchádzanie nebola zvyknutá. 
Vlastne som mohla byť rada, že sa niečo takéto stalo takto skoro. Keby že ma podobným spôsobom zobudia zajtra, kedy by som bola viac pri zmysloch, naozaj by sa ma to dotklo. Momentálne ma z toho smiechu a z jeho slov maximálne tak bolela hlava. 
"Aha... ktorá posteľ je voľná?" Posnažila som sa využiť trocha hrubší hlas, ktorý v mojom podaní znel zachrípnuto. Bola som moc mimo na to, aby som vôbec rozmýšľala nad týmto malým zasranom. Vlastne mi bol úplne ľahostajný, aj keď pomsty bývajú sladké. Kto vedel plánovať sladšie pomsty a intrigy, než členovia kráľovskej rodiny?

Chlapec bol očividne sklamaný pasívnym prístupom Anivie, no bitku nevyvolal. Otázku ignoroval a bez slova sa pobral smerom ku kúpeľni. Niekoľko ostatných sa za ním vydalo pričom sa sprosto po ceste chechtali.
Niektorí, na hlavu nespadnutí, chlapci Anivii ukázali posteľ v zadnej časti miestnosti. Lenže tá posteľ sa ani len teoreticky nedala nazvať posteľou, pretože to bol doslova len kus drevenej platne mierne nadvihnutej nad zemou. To bol základ, ale chýbala aspoň tá slama.
''Vystlanie je za odmenu. Dostaneš ho len ak sa budeš snažiť. Ak sa ti bude dariť, vieš.'' Vysvetlil jeden z chlapcov a pokrčil plecami.
''My sme slamu dostali len pred pár dňami. Na drevo si zvykneš...'' Pousmial sa a usadil sa vo svojej slame ako samotný kráľ na tróne. V porovnaní s tým čo mala Anivia bol naozaj akoby kráľom.
''Si tu nový, že? Cerdanovi sa radšej vyhni. Zmláti ťa.'' Povedal chlapec pričom posledné slová len zašepkal.

Anivia

"Uhm... Ďakujem." Pozrela som sa na posteľ, ktorá nebola ani tak moc posteľou. Keďže som posledné dni, či týždne.. strávila na studenej dlážke... nie že by mi podobný materiál nejak vadil. Drevo bolo aspoň pružné, do istej miery. Postavila som sa zo zeme a došla až k drevenému lôžku, na ktoré som si ľahla, obrátila som sa k stene s rukami pod hlavou a zatvorila som oči. Aj keď mi trocha vadili tie zvuky od ostatných, bola som moc zničená na to, aby som si nejak aktívne vedela sťažovať. Každopádne som len neprítomne prikývla hlavou.
"Ten chlapec je Cardan? Dobre, zapamätám si tvoju radu..." Každopádne viac by zo mňa dnes už nikto nedostal. Zaspala som omnoho rýchlejšie, než pred tým.

Anivia pravdepodobne nemala súdené zobudiť sa normálnym spôsobom. Uprostred noci, alebo niekedy nad ránom sa v izbe ozval taký hluk, že chlapcom ba nepraskli hlavy. Obrovský zvon hučal a rinčal a nedaj pokoj nikomu kto sa snažil získať ešte pár sekúnd spánku. Ten sviniar musel byť začarovaný, lebo stále išiel rovnakou rýchlosťou, a ten hnusný zvuk vydával monotónne až kým sa všetci nevypratali z miestnosti.
Vonku bola ešte tma, no zdalo sa že bude onedlho svitať.

Tréner všetkých vyhnal na nádvorie, ktoré bolo zasnežené, a tak ste sa snehom museli brodiť. Zima do ktorej ste vošli bola neskutočná, a v prvých momentoch nezvládnuteľná. Samozrejme že chlad nebol na úrovni toho mimo hradiska, no stále ste v mraze behali vonku, a pomerne slabo oblečení.
Museli ste sa zoradiť do perfektného radu, a tréner nedal pokoj až pokiaľ všetci nestáli na svojich miestach. Ak niekto zdržoval, mrzli kvôli nemu ostatní. Následne zavelil rozcvičku na rozohriatie a beh okolo nádvoria. Na začiatok vám nadelil desať okruhov - problém nebol beh, ale skôr prostredie. Vo vysokom snehu sa takmer nedalo behať, a každý krok stál obrovskú námahu. Desať okruhov v takýchto podmienkach bolo porovnateľných zo päťdesiat okruhmi za normálneho počasia.
Chlapci, ktorí už mali ako takú prax a tento ranný tréning absolvovali denne, tiež na tom neboli najlepšie. Dokázali to však prežiť. Tréner ale nedával ohľad na to či je Anivia nová alebo nie - musela robiť to isté čo ostatní. Možno ani nevedel že je medzi chlapcami niekto nový. Ale pravdepodobne ho to nezaujímalo.

Anivia

Ráno bol zvuk zvona naozaj otravný. Keby že ma však nezobudí, spala by som pravdepodobne celý ďalší deň. Sedela som na posteli a upratovala si v hlave myšlienky len chvíľku. Každopádne som sa rýchlo poponáhľala za ostatnými zvedavá, čo sa bude diať.
Čakala som tréning, čakala som niečo zlé a kruté no toto? Prvé kolečká boli najhoršie, pretože sme sa museli brodiť čerstvým snehom. Sama som tu nebola ani najlepšia, ani najhoršia. Popravde som išla na plné obrátky no vedela som, že ostatný chlapci na tom musia byť horšie. Predsa len boli hrozne mladý, ja som mala minimálne lepšiu motoriku. Každopádne som postrádala ich niekoľko týždňov podobných skúseností.
Muža, ktorý nás mál na starosti, som nepoznala a on nepoznal mňa. Ako by sme sa aj poznali? Nebral ohľad na nováčikov a v istom smere sa mi to páčilo. Každopádne kvôli ukrutnej zime a ešte včerajšiemu nie tak úplne doznievajúcemu stavu, som mala pocit, že každú chvíľu odpadnem... to bola len rozcvička. Prešla som si však peklom, nemienila som skončiť hneď prvý deň môjho pobytu v tomto kvázi.. tábore. Bolo to vlastne celkom trefné slovo, tábor.. bol to vojenský tábor.
Po desiatich okruhoch ma hrozne pálili nohy, ako aj hrdlo z toho, že som nevedela priadne dýchať v tak ľadovom vzduchu. Ako som sa však spotila, tak som sa aj zahriala. Teraz bolo dôležité neoddychovať, alebo sa aspoň neprestať hýbať, inak by to dopadlo zle.

V týchto a podobných cvikoch ste museli pokračovať ešte po nejaký čas. Rozhodne to nebolo príjemné, a zdalo sa že takýmto spôsobom učni len vážne ochorejú, no zdalo sa že to je cieľ - získať odolnosť a imunitu. A to tým najtvrdším spôsobom.
Navyše ak učni museli trénovať počas choroby, vytvárali si tým výdrž a odolnosť počas obdobia v ktorom sa cítia pod psa. 
Keď ste si necítili nohy a ruky, ba ani celé telo, tréning sa presunul do vnútorných priestorov. Miestnosť určená na výcvik bola priestranná a tak mal každý učeň dostatok miesta na akýkoľvek druh tréningu. Nachádzala sa tu aj malá zbrojnica, no zbroj a zbrane boli určené pre staršie ročníky. Veľmi mladí stavali najmä čistú fyzickú silu a odolnosť, bez pomôcok.

Tréner prikázal aby sa chlapci dali do dvojíc, a bojovali. Všetci boli ešte trocha zničení z vonkajšieho tréningu, no na výdych nebolo času. K Anivii pristúpil jeden z učňov, a bez čakania sa do nej pustil. 
V každom prípade sa zdalo, že toto nebol len skúšobný boj. Chlapci okolo vás sa začali biť - brutálne a do krvi.
Anivii tieto informácie nikto nepovedal, takže si to musela zisťovať z vlastnej skúsenosti. Do jej čeľuste náhle narazila päsť protivníka, a Anivii sa zatmelo pred očami. V ústach zacítila krv a hlava jej začala búšiť. A očividne v tom neplánoval prestať. Jeho údery nemilosrdne pristávali na tele Anivie, a každá jedna znamenala nepríjemnú bolesť po celé hodiny a následné modriny.
Nepomáhalo ani to že títo učni už mali niekoľko týždňovú prax.
''Tak ako vždy, tí čo prehrajú, pôjdu proti mne. Takže... sa snažte.'' Zrúkol tréner a spokojne pozoroval kopu mlátiacich sa učňov.
Boj to bol takmer ako o život. Nikto sa nechcel postaviť trénerovi. Chlapcom sa v očiach zaleskol strach keď to oznámil.

Anivia

Narozdiel od tých detí, som bola staršia a tým pádom som túto situáciu videla inak, ako oni po prvý krát. Mali veľkú výhodu, boli tu už dva týźdne.. obdivovala som ich za to, pretože som si nedokázala predstaviť tri dni, po sebe idúce, v takomto tempe. Naozaj som ďakovala aspoň tomu, že mi otec povolil cvičenia šermu a cvičenia ako také, takže som nebola stuhnutá a fyzicky nanič, ako väčšina ľudí v šľachtických rodinách. Nie že by mi to tu k niečomu bolo.

Presunuli sme sa na fyzický boj. Nemyslela som si však, že to bude takýmto tvrdým spôsobom. Od učňa, ktorý bol proti mne, som dostala nepríjemnú prvú ranu, po ktorej sa mi zahmlelo pred očami. Rukami som sa naozaj byť nevedela. Aj cez to že bol menší, tak sa dva týždne pred tým mlátil s ostatnými.. ja nie. Pravdepodobne by som vedela ustáť boj s mečom s priemerným šermiarom ale toto.. nie. Dostávala som ranu za ranou a moje neprirodzené kryty, mi to len zhoršovali. Nakoniec som dopadla na zem, no rýchlo som sa snažila postaviť, zatackala som sa a ruky si dala k brade. Snáď prvý krát sa mi podarilo vyblokovať jeho útok tým, že jednoducho skĺzol z mojej päste k môjmu ramenu a tým mi nespôsobil žiadnu škodu. Sama som sa snažila vraziť do chlapca, nie raz, ale viac krát. V podstate som ho chcela zbombardovať päsťami. Nevedela som však "ako" a tak bolo dosť možné, že ma po týchto úderoch boleli zápästia a určite by ma po nich boleli hánky. Tento súboj pre mňa vyzeral ... zle. Bola som si istá, že to prehrám. Proste som proti nemu nemala šancu. Tá jeho prvá rana ma vyviedla z rovnováhy, ktorú som už nevedela nabrať.

Chalan neúprosne útočil, a nenechal Aniviu vydýchnuť ani len na jeden moment. Svoju počiatočnú šancu ktorú získal rýchlym nečakaným útokom využíval a Anivia mala problém vybrániť čo i len jedinú ranu. Zdalo sa že chlapec neriskuje a svoje víťazstvo v súboji chce poistiť. Učni sa naozaj museli báť bitiek proti trénerovi, a za každú cenu sa tomu chceli vyhnúť. 
Po chvíli k vám podišiel tréner a pozorne sledoval Aniviu a jej snahy obrániť sa. Chlapca následne chytil za ruku a prudko ho odtiahol. Výdych aspoň na minútu.
''Teba som tu ešte nevidel... si nový?'' Spýtal sa zamračene.
''Lebo sa biješ naozaj zle. Ak teda vôbec.''

Anivia

Naozaj som dostávala. Nebolo to nič príjemné. Moja tvár ako aj ruky, boli samá modrina a ja som mala pocit, že podobným tempom jednoducho neprežijem noc. Po niekoľkých ďalších ranách, som už ani nevládala pokúšať sa vracať údery, len som ich znášala. K niečomu takémuto, ma naozaj nič nemohlo pripraviť. Odstúpila som od pár krokov a chvíľku mi trvalo, kým som si uvedomila, že na mňa tréner prehovoril. Musela som si pripomenúť že som zatiaľ Rivek a nie Anivia, teda znova pripomenúť.
Prikývla som preto na súhlas. V podstate to bola pravda, bola som tu nová ako len to šlo.
"Včera som dokončil prijímanie." Dodala som na upresnenie. Predsa len byť novým mohlo znamenať, že som tu pár dní, alebo deň, alebo hodinu...

Tréner neveriacky pokrútil hlavou.
''Hlupák, to sa takto necháš mlátiť?'' Povedal nahlas a ukázal na dvere ktoré viedli kamsi von z miestnosti. Neboli však vchodové.
''Na budúce sa treba ozvať. Ja tu nepotrebujem deti dobité k smrti.'' Hovoril ďalej s nervozitou v hlase. 
''Za tými dverami môžeš trénovať. Nebudem ťa kontrolovať; je to v tvojom záujme, ale druhý krát ťa už nezachránim.''

Bola to menšia miestnosť a nachádzali sa v nej nástroje na cvičenie. Anivia mala na výber z mnohých, no keďže mala najmä zlepšiť svoju fyzickú silu, bolo jasné čo má použiť. Zo stropu visel akýsi vak, naplnený pieskom či akousi zeminou. Bolo tam aj niekoľko iných prístrojov.
Slová trénera zneli zlovestne, a bolo pravdepodobné že ak sa nebude vedieť obrániť, nabudúce tréner bitku nezastaví.

Anivia z miestnosti odísť musela až neskoro večer. Chlapci svoj tréning už dávno skončili a v tom čase odpočívali v spoločnej izbe. 

Netrvalo dlho a Anivia sa dozvedela ako tu výučba približne funguje. Tréneri učňov nenútili do tvrdého tréningu, no ako jej to povedal, všetko bolo v ich vlastnom záujme. Samozrejme tu boli povinné cvičenia, ale to čo sa učeň naučil sa zisťovalo počas rôznych ''skúšok.'' Tie boje v hale? Bola to príprava na skúšku ktorú mali učni podstúpiť na ďalší deň. Preto to ten chlapec bral tak vážne. Už len príprava bola súčasť hodnotenia. Anivia bola z tejto skúšky ešte ospravedlnená, no tréner jej oznámil, že nasledujúcu už bude musieť podstúpiť.
V prípade ak bol na tom niekto veľmi zle, dosahoval slabé výsledky, tomu hrozil vyhadzov. Vyhadzov však neznamenalo opustenie Rádu. Rád po vstupe nikto nemohol opustiť. Nijakým spôsobom. Jedine smrťou alebo tým že sa stali hľadanými zločincami, ktorí budú po celý život lovení ako zver.
Ak učeň zlyhal, musel podstúpiť ročnú púť, ktorá viedla cez rôzne kraje, no boli to najmä tie zlé. Zmietané vojnou, zločinom či zlými prírodnými podmienkami, prežiť takúto púť nebolo nič ľahké. Podvádzať nebolo možné kvôli neznámej alterácii ktorou Rád pútnika sledoval. Učni však vedeli jednu vec - púť zatiaľ neprežilo mnoho vyhodencov.
Tréneri preto nepotrebovali tlačiť na učňov. Už len myšlienka na krutú a smrteľnú púť, ktorú by z detí nikto neprežil ani zopár dní, stačila ako motivácia na dosahovanie výborných výsledkov.

Podobné skúšky sa konali raz za mesiac, a existovalo viacero druhov.
To čo Anivia videla bola príprava na základnú skúšku z fyzickej sily a schopnosti. A bola to zároveň aj prvá ktorú učni podstupovali.
Fyzická príprava bola však jedna vec - učni mali okrem toho mnoho iných povinností a učenia.

Každý týždeň museli učni vypiť niekoľko nápojov a zjesť isté byliny, ktoré Anivia okamžite spoznala. Boli to tie odporné hnusy ktoré musela jesť a piť počas prijímania. Vtedy boli nezvládnuteľné, no teraz sa zdali ako ľahké nápoje.
Ich efekt sa začal objavovať po prvých dňoch. Modriny sa neobjavili po jedinom údere, otvorené zranenia sa menili na chrasty výrazne rýchlejšie, a Anivia často ani necítila únavu, ani len po dlhom dni tréningu. Jej reflexy sa mierne zlepšili, rovnako ako všetky zmysly.

Do učenia tela patril tvrdý fyzický tréning.
Každý deň, učni v hale trénovali vlastnú silu, pohyb a bojové schopnosti. Niekedy sa trénovalo o samote ako to bolo v prípade Anivie ešte nedávno, a niekedy sa dávali učni do dvojíc, čím sa spoločne učili rôznym technikám a zručnostiam. Tréner však občas na radosť učňov povolil tímové tréningy - keď sa učni rozdelili na dve skupiny a bojovali proti sebe. Tento typ tréningu špeciálne slúžil na zlepšenie spolupráce a kooperácie pri boji, ktorá bola pre budúcich paladinov veľmi dôležitá.
Nikto však nemal rád trieling - traja protivníci na jedného. Trieling patril k najmenej obľúbeným typom cvičenia, pretože ten kto sa musel obraňovať sám často poriadne dostal, a bol dobitý do krvi. Učni sa však museli naučiť bojovať aj proti viacerým protivníkom naraz, pretože ako tréner povedal, dueli sú v reálnom živote veľmi výnimočné. Na bojovom poli paladin vždy stojí proti mnohým vojakom, a nie len jednému. 
Tréning v zbraniach a brnení sa zatiaľ nekonal. Učni museli aspoň prvý rok trénovať výnimočne svoju fyzickú silu kým sa mohli pustiť do pokročilejších techník. Na čo by deťom boli meče a štíty ak by ich nedokázali udržať?
Učni sa nevyhli ani mnohým športom - šprint, kondičný beh, plávanie, lezenie do výšky po stromoch, strmých stenách, lanách, nosenie ťažkých predmetov, skákanie, jazda na koňoch a iných zvieratách, potápanie sa, a jednoducho všetko čo sa týkalo atletiky a akrobacie. Tímové hry boli časté a veľmi obľúbené medzi učňami.
A tréning tu stále nekončil - učni museli získavať odolnosť na elementy, a odolnosť na mráz a zimu bola prvá ktorú získali. Nasledovala odolnosť na oheň a horúcu žiaru, čo sa často končilo popáleninami a poškodeniami kože.
Učni občas niekoľko dní nedostali ani jedlo, a v hlave museli tvrdo trénovať.
Akoby nestačilo že mnohé cviky boli na pokraji neľudského zaobchádzania, učni museli prechádzať aj tréningom mučenia, a jeho prežitia. To patrilo medzi najhoršie tréningy vôbec.
Všetko to slúžilo na zlepšenie a zvýšenie výdrže, sily, odolnosti a otužilosti. 
Do učenia tela patril aj tréning zručností, no to malo pokračovať skôr v praxi a neskôr, pravdepodobne na druhý rok. 

Učenie duše zahŕňalo vedomosti, znalosti a mentálne schopnosti.
Bolo to často spojené s fyzickým tréningom - ako zachovanie pokoja vo vypätých situáciách, najmä počas mučenia a počas boja. Učni museli prežiť svoje strachy a odstrániť ich.
Niečo čo však nikto nečakal bol tréning mysle v zmysle logiky a premýšľania. Stolné hry, otázky - paladini museli byť nielen vzdelaní, ale aj inteligentní. 
Anivia získala výhodu tým že sa nemusela účastniť niektorých hodín kde sa učili vedomosti. Samozrejme, keď sa učilo o Ráde, musela byť prítomná. No v prípade histórie, prírodovedy, astrológie, biológie, geografii, geológii, počtov, písma, rétoriky a diplomacie tam nemusela byť. Majster jej odporučil aby voľný čas využila na dobehnutie týždňov ktoré stratila na ostatných učňov, a aby na druhú skúšku bola vhodne pripravená.

Učenie alterácie bolo určené až pre staršie ročníky, a bez získania odolnosti na elementy bolo nemožné sa začať ju ani učiť.

Týmto spôsobom pre Aniviu prešiel prvý mesiac.
Majster prišiel do spoločnej miestnosti v jeden večer, po dlhom a tvrdom tréningu.
''Učeň Rivek, nasledujte ma.'' Povedal nahlas a vyšiel z miestnosti.
Keď sa Anivia dostavila na chodbu, majster bol zahĺbený v myšlienkach.
''Veľmajsterka dnes dorazila. Chce s tebou hovoriť... osobne. A okamžite.''

Anivia

Za celý čas, čo som sa nachádzala v tomto výcvikovom tábore, som sa naučila niekoľkým veciam. Mojim najväčším úspechom však zostal mesiac anonymity, pri ktorej nikto nezistil kto som v skutočnosti zač. Celkom mi pomohlo rúcho. Predsa len mesiac tréningu... sa na mojom tele istým spôsobom podpísalo. Moje svaly sa spevnili a navyše som nabrala malú vrstvu podkožného tuku, ktorý bol odozvou na neustálu zimu, ktorou sme boli vystavovaný. Ženské telo sa tvaruje inak než mužské, aj vo svaloch... no polnočné sprchy keď všetci spali, to istili. Moje vlasy za ten mesiac o pár centimetrov znova narástli a ja som znova začala viac pripomínať dievča. Každopádne som si ich nijak nečesala a ani sa o ne nijak nestarala, takže to bolo skôr ako taký strapatý mladý chlapec.
Musela som ale uznať, že všetky tie tréningy, mi dali neskutočne veľa. Bola som tu mesiac a moja kondićka, ako aj fyzická zdatnosť, sa zlepšili. Navyše som trénovala aj počas hodín, ktoré iný strávili vedami, ktoré som už mala v malíčku. Predsa len mi tie hodiny na kráľovskom dvore k niečomu boli.

Jedného dňa, počas večerného tréningu prišiel majster do miestnosti a zavolal si ma na chodbu. Následovala som ho a po zatvorení dverí som sa na neho trocha prekvapene pozrela. Aj som zabudla na to, že som sa s majsterkou mala stretnúť. Každopádne bola tu a... prišiel môj čas. Dalo sa tomu hovoriť mojim časom? Pochybovala som, že ma vyrazí cez najbližšie dvere rádu. Predsa len som si neviedla tak zle. Nebola som ani najslabšia a v pästných súbojoch som začínala mať nad ostatnými navrch... každopádne som sa asi nemala čím chváliť, tí chlapci boli tak o päť rokov mladší než ja. Prikývla som teda a následoval ho k veľmajsterke. Myslela som, že ma pred dverami opustí... keď som s ňou mala hovoriť osamote.

Majster potichu kráčal tmavými chodbami a ani raz sa neotočil. Podľa jeho kroku a pohľadu bol aspoň mierne rozrušený a zmätený. Veľmajsterka pravdepodobne neniesla dobré správy, ani pre Aniviu, ani pre Rád či majstra. V tichosti ste dorazili až do jeho pracovne.

Veľmajsterka stála pri okne a pri otvorení dverí sa pomaly otočila smerom na príchodzích. Na prvý pohľad sa zdalo až absurdné ako je veľmajsterka mladá. Najmä keď tu stál majster, pomerne starý muž s dlhou bradou. Vlasy nemala zopnuté ako to v Ráde bývalo, no voľne rozpustené, a na tvári sa jej vynímalo akési tetovanie. Dlhé roky tréningu z nej neurobili škaredú ženu - naopak, skôr bola krásna. Krásnejšia ako niektoré dámy na šľachtickom dvore. Pravdepodobne za tým bola nejaká alterácia. Rád na také účely alteráciu využívať nemohol, no v tomto prípade išlo o veľmajsterku. Tá už len svojou existenciou porušovala všetko za čo Rád stál.
Ako dievča, jedine Anivia mohla vidieť krásu ktorá sa skrývala pod strhanou a zamračenou tvárou veľmajsterky. Starosti, povinnosti a obrovská zodpovednosť ju ostarli najmenej o desať rokov. 



Pri pohľade na Aniviu sa jej pohľad aspoň na moment vyjasnil. Majster Aniviu buchol na chrbát a zašepkal jej aby sa slušne zohla na pozdrav.
''Dievča... ehm...''
''Anivia.'' Odvetil majster s ustarosteným úsmevom.
''Dievča, povedz mi čo si videla. Všetko čo si pamätáš.'' Rozkázala veľmajsterka otráveným hlasom. Aniviu neoslovila menom ani po tom čo jej ho majster prezradil. Očividne bola z niečoho nahnevaná, alebo to jednoducho bol stres, a možno to bol jej normálny prejav na ktorý nebola Anivia zvyknutá.

Anivia

Vošla som do pracovne veľmajsterky a môj pohľad upútala práve táto žena. Bola krásna, istým spôsobom a za iných okolností by jej tvár bola zobrazená na obrazoch v niektorých palácoch. Každopádne bola veľmajsterka rádu... a ja bývalá šlachtičná. Neverila som jej. Nemyslela som to však zle, neverila som nikomu. Bol to istý spôsob výchovy, ktorý ma naučil práve otec. Ktorému som mimochodom neverila tiež.

Každopádne vo mne stále veľmajsterka nejakým spôsobom vyvolávala rešpekt. Cítila som sa pri nej hrozne maličká a tak som na ňu len ostala civieť. Po buchnutí do chrbta som sa ale napravila a uklonila som sa. Jej otázka mi trocha brnkla na nervy. Nerada som sa opakovala a bola som si istá, že jej o mojich slovách už hovorili. Musela som však hľadať v pamäti, kde som stále mala veľké diery. Hlavne čo sa toho podivného sna týkalo.
"Les. Pripadal mi mŕtvo.. nepamätám si na žiadne zvuky či konkrétne tvary. Potom tam bol vlk stojaci na dvoch nohách." Každopádne tým moje rozprávanie končilo. Viac som si nepamätala. Zdalo sa mi, že som s tým vlkom prehodila zopár slov, no nebola som si istá a tak som to pripísala skôr môjmu domýšľaniu.

Veľmajsterka slabo prikývla, no zdalo sa akoby Aniviu vôbec nepočúvala. Majster vstal spoza svojho stola.
''Ten vlk...''
''Nie, nie, nie. Je to ešte horšie.'' Prerušila ho a pokrútila hlavou.
''Kragg, pozeral si na to celé nesprávne. Ten vlk ti zatienil myseľ. Strach a panika ti zatienila myseľ, a prestal si premýšľať. Tvoje vedomosti a pamäť sa snáď stratili?'' Pokračovala vo vysvetľovaní a spýtavo sa pozrela na majstra. Ten sa tváril prekvapene a zdalo sa že úporne premýšľa. Nevšimol si niečo dôležité? A čo mohol prehliadnuť?
Veľmajsterka napokon podišla bližšie k majstrovi a potichu mu niečo povedala. Keď majster nepochopil o čo ide ani teraz, veľmajsterka sa zamračila a nahlas vyriekla: 
''Kedhara Teran, ty starý hlupák.''
Majstrova tvár sa vyjasnila, v údive sa najprv pousmial, no potom jeho tvár potemnela.
''Myslíte... naozaj...?'' 
''Nie celkom, ale v každom prípade ju budem musieť zobrať do Gesalenu. Bez sprievodu a bez oznámenia. V tichosti.'' Odvetila a súhlasne sama sebe prikývla. Zdalo sa že je rozhodnuté. Majster chcel niečo namietať, no majsterka ho zdvihnutím ruky zastavila. Následne sa otočila na Aniviu a na jej tvári sa prvý krát objavilo niečo ako úsmev, aj keď to bol smutný a ustarostený.
''Chcela by si so mnou ísť do Gesalenu? Je to hlavné mesto Rádu. Som si istá že by sa ti tam páčilo.'' Jej slová boli stavané ako otázka, no v jej hlase Anivia počula prísny a rozkazovací tón. Bolo samozrejmé že nemá príliš na výber.

Anivia

Pozerala som sa na veľmajsterku, na majstra a znova na veľmajsterku. Majster nebol jediný, komu niečo unikalo. Mne tu toho unikalo očividne podstatne viac. S povzdychom som sa pozrela k mojim sandálom a ruky som si strčila za pások, ktorý mi sťahoval boky rúcha. Počkala som, kým si to vyriešia medzi sebou a následne sa ku mne veľmajsterka znova pootočila.
Gesalen... o tom mieste som čítala a vedela som, že cesta tam bude trvať ďaleko. Celkom ma to mrzelo. Chcela som ostať tu a trénovať. Každopádne ak som tam mala ísť s veľmajsterkov, ktorá to navyše povedala tak, že mi nedala na výber...
"Veľmajsterka, ak sa smiem ešte pred tým spýtať. Počas cesty tam, zoberiete si môj výcvik na starosť?" Spýtala som sa jej no v podstate som aj prikývla, takže to mohla chápať ako súhlas s prosbou.

Majster okamžite pokrútil hlavou.
''Mladá dáma, to je neprípustné. Nemožno...'' Začal hovoriť prísnym tónom, no veľmajsterka ho znova prerušila.
''Nie, nezoberiem si ho na starosť.'' Odvetila stručne a pousmiala sa na majstra. Ten len spokojne prikývol a úklonom sa rozlúčil.
''A nezabudni... potichu. Môj sprievod nesmie o mojom odchode vedieť. Daj im ešte zopár dní, potom ich pošli naspäť do Gesalenu. Taký náskok mi bude stačiť.'' Vysvetlila majsterka svoje pokyny a obrátila sa smerom k dverám. Anivia musela poslušne nasledovať.

Na chodbe však zastavila a otočila sa na Aniviu.
''Samozrejme že ťa budem trénovať. Ale... nikomu o tom ani slovo.'' Pousmiala sa veľmajsterka tajomne a pokračovala chodbou.
''Je to dôležité. Ak by sa to niekto dozvedel, stratila by som svoj post. A teraz mi povedz, naučila si sa už niečo užitočné?''