Útek

Rivek (Anivia)

Tiež som sa zamračila, no ďalej som to nekomentovala. Po tom, ako povedali že ma zoberú k 
majstrovi, som sa v duchu potešila, navonok som ale nedala na ja vo nič.
Sama som len prikývla. Nerobilo mi problém, ísť s nimi peši. Narozdiel od väčšiny dvora, som celé dni nesedela len na zadku. Bola som skôr ten akčnejší typ a venovala som sa veciam, ktorým by sa skôr mali venovať muži.
"Maj sa strýko, pozdravuj doma." Uškrnula som sa a zamávala som mu. Samozrejme som si pred tým ešte zobrala moje veci. Nevyplatila som ho, on nič nechcel.. a navyše by to asi bolo podozrivé. Bola som naozaj zvedavá, čo ma čaká.

Cesta peši nebola práve najpríjemnejšia, najmä kvôli vysokému snehu, do ktorého sa zabárali nohy. Dvaja rádnici mali na nohách akési snehule, ktoré im dovoľovali poľahky po snehu chodiť. Ich krok bol rýchly, a Anivia mala problém udržať sa s nimi. Zdalo sa že už teraz ju testujú, pričom sa za ňou po ceste ani raz neobzreli. Onedlho bola Anivia vyčerpaná a spotená, aj napriek tomu že vonku takmer mrzlo.
Napokon ste dorazili do svojho cieľa. Nebolo to len niekoľko budov ako si to mohla predstavovať, naopak, bol to obrovský komplex obohnaný vysokou hradbou. Hlavná budova pritom nebolo len miesto modlitieb, ale pomerne rozľahlý hrad. Hradisko sa nachádzalo na kopci, a Aniviu tak čakal ťažký výstup.
Bratia na svahu zastavili a otočili sa na ''Riveka.''
''Dorazili sme. Hrad Salbard. Stále si si svoje rozhodnutie nerozmyslel?'' Opýtal sa paladin, no podľa jeho pohľadu sa dalo spoznať, že táto otázka je len rétorická.

Rivek - Anivia

Celá cesta zabrala celkom dlhú chvíľu. Bola som spotená, unavená zničená a hrozne ma boleli nohy. Nakoniec som však vystúpila až za nimi. Považovala som to za celkom zázrak, že som sem vlastne došla. Bez snehulí som sa snehom predsa len musela brodiť a to.. nebolo bohvie čo.
Pozrela som sa na paladina, ktorý sa ma spýtal celkom nelogickú otázku. Ako keby som teraz mohla jednoducho "odísť".
"Nejak to zvládnem." Pousmiala som sa a prezrela si tento no.. impozantný hrad ? pevnosť? Kto vie, ako to nazvať. Nikdy som nič také nevidela.

Po ťažkom výstupe sa pred vami rozjímala hlavná brána. Všetko sa tu zdalo vojenského rázu. Hradby boli strážené vojakmi akoby Rád každú chvíľu očakával útok, a nádvorie vyzeralo akoby sa tu pripravovala veľká armáda.
Dvaja rádnici zverili Riveka mladšiemu rádnikovi, ktorý ho mal doviesť k majstrovým komnatám. Hrad bol, narozdiel od mesta a kráľovského zámku či domova, studený a zdalo sa že ho nevyhrievajú. Bol to ale stále pokrok od vonkajšej zimy.

Za vysokým dubovým stolom sedel akýsi bradatý muž. Bol to majster tunajšieho rádu? Pri príchode Riveka zdvihol hlavu od knihy ktorú čítal a pozorne si príchodzích prezeral.
"Majster má teraz iné povinnosti.'' Vyslovil hneď, pravdepodobne vedel že Rivek je niekto nový kto má záujem o vstup do Rádu. Všetci sa tu medzi sebou museli poznať.
Mladý sprievodca Riveka podišiel k stolu a obaja o niečom potichu diskutovali. Napokon odišiel a Riveka nechal v miestnosti samého z majstrovým zástupcom.
''Ak máš záujem vstúpiť do Rádu, mladý muž, mal by si vedieť, že mnoho akolýt výcvik neprežije. Učňovia prechádzajú peklom len aby sa mohli napokon dostať do svetla a bližšie k Bohom. Budeš sa musieť vzdať svojej rodiny a zabudnúť na svoj domov, na celý život. Dlhé roky budeš musieť žiť v tomto hrade, ak teda prežiješ počiatočný výcvik.'' Vysvetľoval, akoby dúfal že chlapca odohná od jeho idealizovaných myšlienok a fantázií.
''Možno by si sa mal pripravovať na vojnu. Tá je jednoduchšia.''

Anivia

Myslela som si, že je to majster. Popravde sa celkom podobal. Bradatý muž, ako z nejakej rozprávky. V každej boli bradatý muži tí múdri, alebo tí zlí.
Znova mi zopakoval, čo ma v týchto priestoroch čaká, ako keby som o tom nevedela. Povedali mi to už veľa krát a to čo mi nepovedali, mi teraz prišlo ako ďalšia výhoda k tomu, aby som tu zostávala.
"Bol som s tým oboznámený pane." Odpovedala som mu, pri čom som tam aj naďalej ostávala stáť. Samozrejme by som sa teraz neotočila a nešla po vlastných späť do hradu.

Zástupca súhlasne prikývol, postavil sa zo stoličky a prešiel k jednému z okien, z ktorého sa dalo vidieť nádvorie.
''Máš šťastie že prichádzaš v takomto čase. Vojna sa blíži, a tak sa... ehm, veľmajsterka rozhodla že do Rádu budeme brať aj staršie ročníky a kohokoľvek kto poskytne... materiálnu pomoc.'' Vysvetlil svoje rýchle rozhodnutie o prijatí Riveka do Rádu. Konflikt medzi kráľom a veľmajsterkou sa neustále prehlboval, a boje mohli vypuknúť už o niekoľko mesiacov, možno niekoľko rokov. Do toho celého sa začali pliesť okolité kráľovstvá, a katastrofa mohla nastať každú chvíľu.
Rád však mal najlepšiu armádu v širokom okolí a málokto sa jej dokázal postaviť. Paladinov sa obáva každý bez rozdielu, a je takmer nemožné zastaviť ich. A Rád rýchlo rozširoval svoje počty. Nečudo že tak rýchlo prijali dar zlata ktorý pochádzal od Anivie a bez rozmyslenia súhlasili s jej prijatím.
''Ale na skutočné prijatie musíš počkať na majstra. On jediný môže vykonať vstupný rituál.'' Povedal napokon a znova sa vrátil za stôl, kde listoval v akejsi knihe. Aniviu nechal postojačky čakať, a čakať pričom z neho nevyšlo ani slovo.

Do komnaty sa rozleteli dvere a dovnútra vstúpil vysoký chlap odetý v plnom plátovom brnení, podobne ako paladin, ktorý sprevádzal Aniviu sem do hradiska. Stručne sa zvítal so zástupcom a potom sa otočil na Aniviu. Bradu nemal, naopak, nad jeho hornou perou boli husté fúzy a bokombrady. Musel to byť majster.
''Vitaj na Salbarde, chlapče. Takže sa k nám chceš pridať. Poviem ti pravdu, vstupné predpoklady ma nezaujímajú. So vstupom môžeme začať okamžite. Mám množstvo práce, a chcem toto vybaviť rýchlo. Dúfam, že sa tvoj vstup podarí.''

Rivek - Anivia

"Pre niekoho očividne nešťastie." Moja poznámka súvisela s prevažne prostým ľudom, ktorému vojnu nikdy nikto nezávidel. Navyše vojna nikdy neprospela ani jednej strane. Všade boli vedľajšie následky. Aspoň to som si myslela a pochopila z dejín a podobne. Každopádne mi to práve teraz mohlo byť celkom jedno.
Pozrela som sa na muža, ktorý tu bol majstrom a na chvíľku som si ho prezrela. Nakoniec som usúdila, že spravím najlepšie, ak pôjdem rovno na vec a tak som len pozrela na majstra.
"Pane, pred tým než začneme, potreboval by som vám povedať niečo v ... súkromí. Týka sa to kráľovského mesta a rodiny. Myslím že táto informácia pre vás bude cennejšia než zlato, ktoré som zo sebou doniesol." Myslela som tým naozaj súkromie. Nie že by mi spoločnosť staršieho muža ktorý bol jeho zástupcom vadila.

Majster zdvihol obočie, no potom iba pokynul svojmu zástupcovi aby odišiel z miestnosti.
''Za toľko zlata si to snáď zaslúžiš.'' Povedal a usmial sa, no v jeho tvári sa dala vidieť ustaranosť. Sadol si za svoj vysoký dubový stôl a otočil na Riveka.
''Tak hovor.''

Rivek - Anivia

Počkala som, kým postarší muž odíde a následne som sa pozrela na majstra. Nemyslela som si, že má cenu to zadržovať. Bolo síce fajn hrať sa na chlapca, no vedela som si predstaviť, ako by sa tento rád postaral o tých, ktorý ich klamali.
"Môj skutočný vek je pätnásť rokov, nie dvanásť. Som druhou dcérou hlavného domu Valeranov." Povedala som trocha pomalšie, než som mala v pláne.
"Moje meno je Anivia, no to nie je podstatné. Nemyslím si že by sa mi ďalej vyplatilo klamať, no nejak som sa sem dostať musela." Musela som si vydýchnuť, no to nebolo všetko.
"Nemám záujem vrátiť sa, okrem môjho pohlavia a veku som neklamala. Hovorili ste, že vás predpoklady nezaujímajú, dovoľte mi však podstúpiť prijatie. Ak ho nezvládnem, aj tak mi neostane nič iné než sa stiahnuť. Ak by som ale prijatie splnila, dovoľte mi byť súčasťou rádu, spravím pre to čokoľvek." Dodala som a s poslednými slovami som aj keď trocha roztrasene, no stále pevne a odhodlane stála pred vysokým majstrom tohto rádu.

Rozhodne sa dalo povedať, že majster bol prekvapený. Anivia naňho za pár sekúnd navalila toľko informácií že ich nebolo možné dať rýchlo dokopy. A nielen to čo povedala bolo prekvapujúce, bolo to porušenie všetkých možných pravidiel Rádu. Trojité klamstvo a dokonca také vážne však mohlo byť stále vyvážené zlatom, ktoré Rádu poskytla. 
Majster chvíľu neodpovedal a pomaly krútil hlavou.
''Ak neberiem do úvahy tvoje klamstvá - ktoré si našťastie prezradila takto skoro - prijatie nemôžu ženy podstúpiť z istých dôvodov... už množstvo chlapcov ho neprežije, a... jednoducho to nebude fungovať. V prípade veľmajsterky išlo o... špecifické udalosti, o ktorých nemám znalosti, a ak by som ich aj mal, nemohol by som o tom hovoriť. Neviem ako to prežila a nie je to ani moja vec.'' Vysvetľoval majster a bolo jasné že sa Aniviu bude chcieť za každú cenu presvedčiť aby prijatie nepodstúpila.
''Naša viera a samotný Boh hovorí že šancu musíme dať každému, bez rozdielu veku, pohlavia či rasy... ale v žiadnom prípade k prijatiu nepustím dcéru z rodu Valeran, ak viem, že isto zomrie. Vzťahy medzi nami a kráľom sú napäté aj bez toho, a ak by sa dozvedeli že sme ťa nechali podstúpiť prijatie a ty si zomrela, vojna by isto začala. A ja nechcem byť dôvod začiatku vojny.'' Pokračoval bez zastavenia, postavil sa a prechádzal po miestnosti.
''Nehovoriac o tom, že by som porušil desiatky pravidiel Rádu, a okamžite by som stratil svoju funkciu. Ale ak ťa odvediem za otcom, Rád by mohol získať plus u kráľa. Myslím, že tak to urobím. Vrátime stratenú dcéru lordovi Valeranovi a oddialime zničujúcu vojnu o niekoľko rokov.''

Anivia

Pozerala som sa na muža s trocha na-iritovaným pohľadom. Začal mi vysvetlovať prečo to nejde. Celý život mi ľudia hovorili o veciach, ktoré nešli, pri čom sa ani nesnažili poukázať na faktá, ktoré dokazovali že to ide.
"Účel svätí prostriedky. Bez klamstiev by som sa sem nikdy nedostala." Odpovedala som na jeho prvú narážku. Musela som sa však pousmiať.
"Môj otec nevie o tom, že som tu. Nikto to nevie. Som len obyčajné dievča ktorej tvár poznajú maximálne tak v okolí hradu. Navyše neviete že isto zomriem. Predsa len som sa dostala až sem. Navyše nikto okrem vás nemusí vedieť, že som to zrovna ja." Mala som však v rukáve ešte jedno eso. Bola som vychovávaná ako šlachtičná. K tomu som sa učievala bojovať s mečom no hlavne, som mala isté taktické znalosti.
"Myslíte si, že by vám môj otec uveril? Sami tomu neveríte. Nie je vo svojej funkcii tak dlho, pretože veril každému podstrčenému slovu. Či už sa jednalo o klamstvo, alebo pravdu." To bola pravda. Aristokracia bola nevyspytateľná.
"Mohol by dojsť k záveru, že ma niektorý z vašich špehov uniesol a vy ma chcete vymeniť za odmenu. Môžem vás ubezpečiť že presne takýto prípad, by mal na svedomí vojnu." Nevyhrážala som sa. On to vedel, ak bol aspoň trocha chytrý, muselo mu to dojsť tiež. 
"Navyše." Škaredo som sa na neho pozrela. Naozaj som neznášala, keď ma ľudia podceňovali.
"Je to môj život, Nebudem sa riadiť niečím, čo sa možno stane a možno nestane. Všetci sme ľudia z mäsa a kostí, či muži, alebo ženy. Mám nárok na to, prijatie podstúpiť. Sám ste povedal že vám Boh hovorí o tom, aby ste dali každému šancu. Alebo popierate svoje slová?" 

Majster sa pri slovách Anivie nahlas zasmial.
''Vyspovedaný vo vlastnom hrade šľachtickou sopľaňou, to je mi novinka. Kam som sa to dostal? Máš guráž, dievča, ale nesnaž sa ma naštvať.'' Povedal so širokým úsmevom, ale potom sa zatváril vážne.
''Dcérenka utečie krátko pred svadbou, to sa jednoznačne nikdy nestáva, však? A utečie na jediné miesto kde ju nikdy otec nenájde, na miesto, kde sa odstraňuje stará identita. Navyše s toľkým zlatom... tvoje vyhrážky sú plané.'' Odvetil sebaisto a podišiel blízko k Anivii. Musel byť najmenej o meter vyšší, keďže jeho pohľad smeroval dole.
''A viem že isto zomrieš.''
Znova sa vydal na obchod celej svojej pracovne, od dverí až k oknu a naspäť ku stolu. Bolo obdivuhodné koľko trpezlivosti s Aniviou mal a že už dávno nezavolal stráže, aby ju odviedli do cely. Majster ale nebol hlúpy, a aj keď hrdosť mu kázala nenechať si prikazovať od mladého dievčaťa bez akýchkoľvek životných skúseností, v celej situácii videl veľký zisk. A zisk bol väčší ak by dievča nevrátili, ale naopak, získali z nej čo najviac.
''Dohodneme sa. Rádu prenecháš všetko zlato tvojho otca, a ja ťa nechám podstúpiť prijatie. Síce po tvojej dobrovoľnej smrti tvoja užitočnosť skončí, ale Rád tým nič nestratí. Ak by sa stal zázrak a nejako by si prijatie prežila, bola by si výhodná figúrka v prípade vyjednávania.'' Vyslovil svoj plán z leskom v očiach a s miernym úsmevom sa pozrel na Aniviu.
''Tak?''

Anivia

Samozrejme že som mala guráž, bola som k tomu vychovávaná. Názov soplaňa som pre tento krát nechala tak. V podstate mal pravdu. Zatiaľ som nič okrem rozkrikovania sa nedokázala. Však raz mu ten zrak vytriem. V podstate sme sa dohodli, aspoň mi to tak prišlo. Pousmiala som sa a prikývla som.
"Nikdy nikto nevie nič na isto pane." Upozornila som ho. Bola som síce mladá, no mala som skúsenosti, aspoň v podobných vetách a ich pravdivosti.
"Beriem... kedy môžeme začať?" V podstate som vedela, že ma môžu použiť ako nástroj proti môjmu otcovi. No verila som, že o mne do vtedy budú zmýšľať inak. Každopádne som si tiež vedela predstaviť, čo si o mne pomyslia ostatný učni.. všetko chlapci a mladý muži.

''Mám ešte jednu podmienku. Tvoja identita musí zostať ukrytá. Ak by o tvojom skutočnom mene a pohlaví niekto vedel, vznikli by... veľké problémy. Nie každému v Ráde celkom verím, a nie každý sa zmieri s tým, že som na prijatie pustil dievča.''
Jeho posledná podmienka dávala zmysel, bolo predsa nemysliteľné, že by do Rádu bolo pustené dievča. Už len povolenie prijatia bolo považované za previnenie sa voči najvyšším a najsvätejším pravidlám Rádu. Majster by okamžite stratil svoju pozíciu a Anivia by bola vrátená k otcovi.
''Ak teda prežiješ prijatie, ako hovoríš, prezradím ti zbytok. Ale je dôležité aby si pri prijatí všetci mysleli že si chlapec.''

Anivia

Dúfala som, že sa niečomu podobnému vyhnem no len som prikývla.
"Raz sa to ale prevalí, neviem ovplyvniť cestu, ktorou sa vyvíja moje telo." Pripomenula som mu no asi sme obaja mysleli na to, že v budúcnosti to môže byť úplne iné. On si samozrejme myslel Že budem mŕtva.. čo už, plánovala som ho v tomto očakávaní sklamať.
"Budem teda Rivek, aspoň pri prijatí." Znova som prikývla.

Majster prikývol a vrátil sa ku svojmu stolu, a otvoril veľkú drevenú skriňu za ním. Zo skrine vytiahol plášť s kapucňou a pokynul aby ho Anivia nasledovala.
Vyšli ste z jeho pracovne a rýchlo kráčali studeným hradom. Zdalo sa že majster chce mať celú túto situáciu za sebou, a očividne si bol celkom istý že Anivia prijatie neprežije.
''Musíš pochopiť, že veľmajsterka prijatie prežila len cez podvod.'' Povedal len tak do prázdna majster akoby sa na poslednú chvíľu ešte Aniviu snažil od tohto šialenstva odhovoriť.
V kroku ale nezastavil, a onedlho ste sa nachádzali kdesi pod hradom, v tmavých katakombách vysvietených len občasnými pochodňami. Po čase ste museli byť naozaj hlboko pod zemou, lebo zima tu začala byť neznesiteľná.
Náhle zastavil pred veľkými kamennými dverami.
''Počkaj.'' Prikázal Anivii, na čo sa dvere začali pomaly roztvárať. Za nimi sa nachádzala akási sála vysvietená stovkami sviečok - zdalo sa že ide o obradnú miestnosť.

Trvalo asi desať minút kým sa naspäť k Anivii privalil majster, na tvári zamračený a nervózny.
''Podarilo sa mi ich presvedčiť. Prijatie sa robí len v skupinách, takže... to bude nezvyčajné. Ale povedal som im že tento uchádzač prijatie v žiadnom prípade neprežije.'' Vysvetlil majster, a samému sa zdalo akoby tomu celkom neveril. Prečo chce toto dievča za každú cenu podstúpiť samovraždu? Jeho myseľ bola na rozhraní - chcel Aniviu uderiť a odniesť ju naspäť k otcovi, no zároveň chcel vidieť čo preňho Boh pripravil tentoraz.
Skúšky Boha neboli nič nezvyčajné. A jednu už raz zlyhal... čo ak je toto ďalšia?
Na tomto dievčati bolo niečo zvláštne. Akási prapodivná aura, ktorú si majster nedokázal vysvetliť. Bolo to kvôli tomu že je žena? So ženami nemal príliš veľa skúseností, žijúc celý svoj život v Ráde.
''Môžeš vstúpiť.'' Ukázal majster smerom dovnútra. Do stredu miestnosti sa postavili dve postavy zahalené v plášťoch a kapucniach, takže im Anivia nemohla vidieť do tváre. Kamenný kruh v strede miestnosti, na ktorý sa mal postaviť, bol prerývaný početnými runami starovekého pôvodu. Vládla tu takmer tma, pretože sviečky nestačili osvetľovať rozľahlú miestnosť. V rukách zahalených rádnikov však Anivia videla veľké dýky s obradnými znakmi a čepeľami.
V druhej ruke držali akési malé vrecká. Niečo sa v nich pohybovalo. Malé zviera? Hmyz?

''Predstúp.'' Povedal majster a postavil sa ku kruhu. Do jeho stredu sa mala umiestniť Anivia, zatiaľ čo sa dvaja rádnici postavili na oba jej boky.
''Zatvor oči a opakuj po mne.''
''Môj život odovzdávam najvyššej moci. Môj život odovzdávam svetlu.''
''Moju dušu odovzdávam najvyššej moci. Moju dušu odovzdávam svetlu.''
''Odteraz existuje len Boh najvyšší. Odteraz sa mu podvoľujem a stávam sa jeho služobníkom na tejto zemi. Odteraz sa mu podvoľujem a stávam sa služobníkom svetla na tejto zemi.''
''Moja služba končí mojou smrťou, mojím odovzdaním sa Bohovi. Smrť nie je zlyhanie, smrť je návrat do svetla. Smrť nie je temnota, smrť je svetlo. Smrť je najvyššia služba ktorú môžem poskytnúť.''
''Vzdávam sa falošných idolov a preklínam temných bohov. Vzdávam sa pokušenia temnoty. Prijímam len svetlo, a jedine svetlo.''
''Moje svetlo odohná temnotu, a nastolí svetlo na každom mieste sveta.''

''Na zemi Božskej som sa narodil, a na zemi Božskej zomriem. Na zemi Božskej som bol stvorený, a na zemi Božskej zaniknem.
''Moje bytie teraz patrí Bohovi. Za prijatie svetla sa stanem služobníkom svetla - už viac nebudem človekom, ale služobníkom svetla. Už viac nebudem synom či otcom, ale služobníkom svetla.''
''Svetlo ma nesie, svetlo sa stáva mojím úkrytom, svetlo sa stáva mojím ochrancom.''

Majster na chvíľu prestal a povedal aby Anivia otvorila oči. Zdalo sa akoby Anivia oslepla. Bol to pocit ako keby mala zatvorené oči, no namiesto tmy videla žiarivé svetlo. Nič nevidela a oči ju začali neskutočne páliť. Bola to neuveriteľná bolesť. Musel to byť oheň, zmiešaný s dlhým pohľadom do slnka. Hlas majstra sa stratil a hlava Anivie išla vybuchnúť.
Akoby to nestačilo, jej oblečenie sa začalo farbiť krvou. Tmavou krvou. V žiadnom prípade nevedela čo sa okolo nej deje, no... cez srdce jej prešla dýka namočená v akejsi tekutine, a potom znova. Z jej hrude začala tryskať krv a netrvalo dlho kým Aniviu bolesť nepremohla. Z úst aj nosa sa jej valila krv, a Anivia pocítila ako srdce prestalo fungovať. Bitie jej srdca zaniklo, no to sa už zmietala na zemi, a o niekoľko sekúnd sa z nej vytratil všetok život. Bola mŕtva.
Majster a rádnici zostali stáť na svojich miestach, a čakali. Museli čakať a uvidieť...

Konáre... zvláštne skrivené stromy. Prvé veci ktoré Anivia uvidela. Tmavý a hustý, a nekonečný les. Na jednej strane zapadalo slnko, a druhá už bolo ponorená do tmy. Tento les bol skutočne zvláštny - Anivia taký nikdy nevidela. A nebol zasnežený, čo bolo tiež podivné. Nebolo počuť zver, hmyz, ani len vtáky. Mŕtvy les.
Aj napriek tomu sa z východnej strany ozval hlas. Podivuhodne o strom stál opretý vlk, na dvoch nohách... bol to vlkolak? Anivia o nich čítala a počula, no nikdy žiadneho nevidela.
''Mladé ľudské dievča v Karakku? Tieto lesy patria Grahzovi.'' Ozval sa chrapľavým hlasom, a pri pohľade na Aniviu sa zdanlivo oblizol. Ale mohol to byť len prelud, určite sa jej to len zdalo. Bolo bizarné ako stál opretý o strom zatiaľ čo v ruke pohadzoval akýsi podivný kameň. Až teraz si Anivia všimla že v papuli má akúsi fajku, z ktorej sa dymilo. Za každú cenu sa tento vlk zdal kultivovaný a aspoň na prvý pohľad nie nebezpečný.

Anivia

"Ja nie som veľmajsterka pane." Pripomenula som mu a už som následovala majstra. Dostali sme sa až do tmavých katakomb a stále sme išli ďalej a ďalej. Nižšie a nižšie. Celá som sa od zimy roztriasla no nechcela som na sebe nechať poznať jedinú slabosť a aspoň som sa ubránila drkotaniu zubov. Už len z tohto prostredia som verila tomu, že veľa ľudí túto skúšku neprežije.

Každopádne sa zatiaľ všetko vyvíjalo dobre. Po uistení slov majstra, že prejdeme k prijatiu a že ich uhovoril, že to v žiadnom prípade neprežijem, moja tvár trocha zbledla. Nie však zo strachu, skôr zo sklamania. Naozaj ma nebavilo stále počúvať to, ako zomriem a ako zbytočné by celé toto tu bolo. Ako by som mala schovať chvost medzi nohy a poslušne sa vrátiť k ockovi a vydať sa za starého perverzáka a porodiť mu veľa detí. Takýto život som naozaj nechcela. Preto som sa aj teraz nachádzala tu a nie na kráľovskom dvore v pohodlí a teple mojej postele.

Ľahla som si na miesto, kde chceli aby som išla. Cítila som sa naozaj divne. Všetky oči na mne... síce som im do očí nevidela no mala som pocit, ako keby som pred nimi nič nedokázala skryť... ako keby som pred nimi všetkým stála úplne nahá a bezbranná. Na chvíľku ma zachvátila panika, no ovládla som sa a rozhodným hlasom som opakovala prísahu, ktorú mi predviedli. Cítila som sa, ako keby som sa skôr upísala diablovi, než bohovi. Každopádne uvidíme, čo si pre mňa pripravili.

Nasledujúce udalosti ma prekvapili. zatvorila som oči podľa ich pokynov a neotvárala som ich. V tom som pocítila neskutočnú bolesť. Nevedela som, či kričím alebo či som ticho. Ak som krićala, určite ma až hore nikto nepočul. Pochybovala som o tom, no naozaj som mala pocit, že ma museli zaregistrovať až späť v meste, z ktorého som ušla. Po otvorení očí ma oslepilo hrozné svetlo, cez ktoré som nič nevedela. Reflexívne som sebou škubala, až kým nakoniec neprebodli moju hruď aj poslednou ranou a moje srdce neprestalo byť. Bola som mŕtva.

Bola som mŕtva a bola som si toho vedomá. Ako som si však niečoho mohla byť vedomá, keď som bola mŕtva? Prvé čo som uvidela, boli stromy. Stromy v lese, v ktorom nehrala príroda absolútne žiadnymi zvukmi. Nezobudila som sa však v lese, objavila som sa tu, precitla som sa tu. Bol to veľmi zvláštny pocit. Na sebe som nemala žiadne oblečenie no prekvapilo ma, že mi nie je zima. Bolo to však nepríjemné. Ruky som si prekrížila na hrudi a trocha sa zhrbila, ako keby som sa snažila schovať.
Započula som hlas, čo mnou trocha trhlo. Postavila som sa šikmo k tomuhlasu no keď som tam namierila pohľadom, ostala som prekvapená. Bol to vlk. Nebol to však obyčajný vlk.
Ako mohli vlci rozprávať? Ako mohol stáť na dvoch nohách a fajčiť fajku ? Bol to vlkolak? Nepripadal mi ako vlkolak. Aj cez skutočnosť, že som sa hanbila, som si začala uvedomovať, že sa nemám prečo. Oblizol sa. Momentálne som vlastne bola radšej, že to je vlk a nie nejaký muž.
"Prepáčte pane... a..ale vôbec netuším o.. o čom rozprávate." Trocha som koktala, nie že by som sa bála no, nie každý deň sa človek rozpráva s vlkom a ešte k tomu bez oblečenia. Nie že by ma nejaká tunika pred vlkom dokázala zachrániť. Tento vlk mi však prišiel zvláštny. Rozhodne bol... iný. Rozumný ? vyvolával vo mne rešpekt. Kto vie prečo.
"Vysvetlili by ste mi prosím vaše slová." Pošúchala som si ramená. nebola mi zima, no stále som bola nervózna. Prečo však tá slušnosť? Bola som predsa slušne vychované dievča.

Vlk rozhodil rukami a založil si ich na boku. Niečo si pre seba nervózne mumlal a pritom pozeral na Aniviu.
''Toho jeleňa už nikdy neuvidím. Pokazila si mi lov.'' Povedal, zatiaľ čo sa obzeral okolo po lese. V blízkosti nebol počuť žiadny život, nie to ešte jeleň.
''Objavila si sa tu akoby z číreho prázdna, oslepila ma a jeleň bol preč. Musím ti poďakovať.'' Pokračoval vo vysvetľovaní. Zdalo sa že je čoraz viac pokojný. Odkiaľ sa vzala tá vec s jeleňom keď tu len tak stál akoby na ňu čakal? A stihol zapáliť fajku.
''A už som povedal. Si v Karakku. Karakk. KARAKK. K-A-R-A-K-K. V zemi Hlhet. Krajina Hlhet.'' Zvýrazňoval každé slovo vlkolak a neveriacky krútil hlavou.
''No, keď mi ešte povieš že nevieš kto je Grahz, tak sa s tvojím dovolením obesím tu na tomto strome.'' Zasmial sa, ukázal na veľký konár nad ním a spokojne pokračoval v bafkaní svojej fajky.

Moje myšlienky a pocity voči tomuto vlkovi sa zmenili. Popisovať ich by bolo na moje postavenie vulgárne. Zamračila som sa, no ruky som stále držala prekrížené na hrudi. Pootočila som sa viac k nemu a začala sa obzerať po okolí.
"Klamár..." Nebola to otázka.. neznelo to dokonca ani ako obvinenie, skôr ako fakt s ktorým sa musel zmieriť.
Jednu ruku som z hrude zložila a poukázala na  strom, o ktorý sa opieral.
"Nech sa páči, nechýba vám však lano? Nikde tu žiadne nevidím. Asi s tým obesením budete musieť počkať." Obe ruky som tento krát nechala padnúť pozdĺž tela. Síce som bola trocha červená, aspoň som sa cítila ako "živý" tvor. Nie prebodnutá mŕtvola.
"Človeče.. teda.. eh.. sakra..! Proste netuším kde som. Mala som podstúpiť prijatie ktoré ževraj určite neprežijem." Obviňujúc som sa na vlka pozrela.
"Si tu kvôli mne, musíš tu byť kvôli mne! V každej blbej rozprávke keď niekoho niekam prenesú, tak tam je nejaká dobrá víla ktorá danej postave vysvetlí čo a ako tak... " Na chvíľku som sa odmlčala a rozhodne som sa na vlka pozrela.
"Vysvetľuj." 

Vlk odignoroval jej odvetné poznámky a zo záujmom pozeral na oblohu.
Keď dopovedala, nahlas sa rozosmial.
''Zdá sa ti toto ako rozprávka?'' Spýtal sa a založil dymiacu fajku do svojho kožuchu, akokoľvek bizarné to bolo.
''Obloha akosi potmavla.''
Reflex donútil Aniviu pozrieť sa hore, a mal pravdu. Slnko zmizlo, a svetlo na západe bolo nahradené tmou. Zrazu sa les ocitol v tme, a začal fúkať nepríjemný vietor. Anivii začala byť zima, vietor bol studený a lístie pod ňou taktiež. Stromy sa začali kymácať, a konáre vŕzgali.
Vlkolak tentoraz sedel na konári, na ktorom sa predtým chcel obesiť. Bolo to zvláštne - jednu chvíľu sa o strom opieral, a keď sa jej pohľad vrátil k nemu, sedel hore.
''Mala by si odísť. Grahz je nerád ak mu niekto chodí po lese počas tmy. Grahz je veľmi nerád.''
Les sa teraz zdal ako zo strašidelnej rozprávky. Každý konár vrhal tieň, ktorý pripomínal prsty akéhosi netvora, a neustále vŕzganie vyvolávali v mysli teror. Fantázia začínala pracovať... ale bola to skutočne fantázia? Vlkolak sa len tajomne usmieval smerom na Aniviu a z kožuchu znova vybral svoju fajku.
''Grahz je už na ceste. Počuješ ho? Mala by si naozaj ísť.''

Anivia

Popravde zdalo. Rozprávky neboli vždy len veselé a pekné príbehy. Väčšina rozprávok boli len prerozprávané hororové legendy kde vystupovali príšeri, bosorky, kanibali a démoni.... kde sa zabíjalo a znásilňovalo. Dúfala som však, že toto nebol práve ten druh rozprávky. Odpovedala som mu však len zamračeným pohľadom. 
Keď spomenul tmu, pozrela som sa k oblohe. Neklamal ma. Už keď som sem prišla, tak sa mi zdalo, že sa začínalo stmievať. Začal fúkať vietor a mne začala byť zima. začala som sa triasť a tak som si znova ruky prekrížila cez hruď a začala si šúchať ramená.
"Áno ? No.. ale ja nechodím, stojím. Navyše si tu ty tiež." Zamrmlala som si popod nos. Nie že by som nechcela utekať. Chcela som sa rozbehnúť do prvých kríkov, schovať sa niekam do nejakej zatúlanej dediny a ostať tam po zvyšok svojho života. Chcela som zatvoriť oči, no kvôli zvukom som sa to bála urobiť. Čo uvidím, keby som ich znova po zatvorení otvorila ? Už nikdy nikoho nebudem počúvať, keď mi povedia aby som zatvorila oči. Bolo to psycho a ja som z toho mala úplné bludy. Nevedela som, či sa viac bojím, alebo či som sama viac naštvaná. Ani raz ma však nenapadla otázka na to, ako by som sa chcela vrátiť späť domov. Preto som typovala, že mi to za to stojí. Nech už je ten Grahz ktokoľvek či čokoľvek, raz som už zomrela. 
"Nemám kam ísť." Odvetila som potichu na vlkove posledné slová a snažila sa nezblázniť z vŕzgania. Pomyslela som si, že možno tí študenti vždy umrú od strachu.

''Ja som na strome.'' Ohradil sa vlkolak a ukázal na konár pod ním. S preloženými rukami čakal, a čakal. Prenikavo pozeral na Aniviu a jeho pohľad sa menil z usmievavého na podozrievavý.
V diaľke sa ozval hluk, akoby sa lesom valila mocná rieka, akoby niekto vypustil priehradu a prúd bral všetko vo svojej ceste. Lenže to nebola voda, ale temnota sama. Temná masa, čierna ako čiernota, tak tmavá, že sa v nej strácalo aj posledné svetlo z mesiaca. Jej forma sa nedala rozoznať, Anivii bolo len jasné že sa k nej valí rýchlo, a onedlho ju pohltí. A nebola to len temnota valiaca sa lesom ktorá prinášala strach. Z masy samotnej strach vychádzal. Akoby to boli zlé sny a nočné mory, a strachy, všetky rútiace sa rovno na ňu.
Vlkolak bleskovo zoskočil zo stromu, schmatol Aniviu pričom ju nechtiac porezal na ruke až do krvi, a najrýchlejšie ako vedel ju vyhodil na strom, kam následne vyliezol aj sám. Na oči a uši jej priložil ruku, aby nevidela to najhoršie, aby nepočula krik démonov a mŕtvych, no jeho ruky nestačili zakryť jej nos. Strom sa otriasal ako vlna temnoty prechádzala pod vami, a vychádzal z nej mŕtvolný zápach, ktorý privádzal mdloby. Vlkolak ju pevne držal, a aj napriek tomu že cítiť sa v bezpečí vlčích rúk bola posledná vec ktorú Anivia čakala, teraz to bolo tak.

Po čase, krátkom či dlhom, z nej zložil ruky. Les bol zase lesom, a po temnote nebolo ani zdania. Na západe sa znova strácalo slnko. Boli tu celý deň?
''Ach, dieťa, kam si sa to dostala?'' Rétoricky sa opýtal vlk a znova sa na ňu zahľadel. V očiach mal smutný pohľad. Bol starý, a aj keď to jeho výzor neukazoval, žil na tomto svete dlhé veky.
''Niečo ti prezradím. Po tejto zemi nekráčali ľudské nohy už tisíce rokov... a... si prvá bytosť ktorú za stovky rokov vidím.'' Vyslovil vlk pričom sa mu začal lámať hlas. Doľahla naňho akási ťažkosť, niečo čo v sebe nosil po celý život. Ukázal na oblohu, a posledné svetlo dňa ukázalo svet, svet vysoko na oblohe. Kontinenty, kraje, oceány, moria... obnažené vo svetle. Anivia videla zasnežené krajiny, pohoria a obrovské zelené lesy. To všetko vzdialené milióny míľ od tohoto stromu.
''Tento svet je ponorený do tmy, zabudnutý... pre všetkých neviditeľný. Chyba minulosti, chyba predkov. Hrob. Hrob miliónov. Hrob ľudí, vlkov a... mnohých. Miesto kde čas neexistuje a nemá zmysel.'' Hovoril vlk. Z očí mu padali slzy, no strácali sa v jeho kožuchu.
''A ty sa tu len tak objavíš... nerozumiem tomu. Odkiaľ si sa vzala? Našli ste znova spôsob ako otvoriť staré portály? Ale to by znamenalo koniec Vestas. Nie, musí to byť niečo iné... čo by len ľudia hľadali na tejto... starej spomienke?'' Spýtal sa zo zamračeným pohľadom. Hrubo ju schmatol za ruku a pritlačil ku kmeňu. Komár sa pod vami začal nebezpečne kymácať.
''Si len prelud, všakže? Je to len jeden z ďalších trikov! Grahz, na tvoje podvody sa nenachytám.'' Držal ju surovo pri kmeni a stisnutie jeho ruky sa objavilo okolo krku Anivie. Postupne pritláčal a svet sa pred Aniviou začal strácať, a temnieť.

Anivia

"Aha.." Povedala som neisto. To to jeho na strome má nejak pomôcť? Koho by to vlastne oklamalo. Nechápala som veľa veciam, no momentálne som nemala čas na to, ich pochopiť. 
V diaľke sa ozval hluk. Najprv ma napadlo, že sa sem rúti voda. Môj pohľad však dopadol na temnú masu ktorú som nedokázala k ničomu prirovnať. Znova som sa začala báť. Tento krát to však bol úplne iný druh strachu. Roztriasla som sa a nedokázala som sa ani pohnúť. 
Zachránil ma vlkolak, ktorý skočil dole a znova so mnou vyskočil na strom. SKôr než som stihla vôbec niečo spraviť, zakryl moje oči a uši. Ocitla som sa v tme a tichu. Cítila som sa však bezpečne. Rozhodne lepšie, než dole na zemi s pohľadom pri ktorom sa na mne valila masa temnoty. Pocítila som však nechutný pach. Ako keby som sa nachádzala na týždne starom bojisku, ktoré si po sebe nikto neodpratal. Zložil zo mne ruky a moje oči na chvíľku oslepilo slnko. Pretrela som si oči rukami. Začalo byť teplejšie aj keď... sa mi zdalo že tá noc ubehla hrozne rýchlo. Spýtavo som sa pozrela na vlkolaka, no sama som mu nevedela odpovedať. Cítila som sa vďačná.
Ukázal na oblohu a ja som zostala na ňu šokovane pozerať. Bol tam druhý svet. Ten však nevyzeral.. temný. Vyzeral normálne. Vyzeral podobne ako svet, z ktorého som pochádzala.
Počúvala som jeho slová a kvôli niečomu, som začala byť smutná aj ja. Možno na mňa doľahli jeho pocity... nejaký spôsob empatie alebo tak.
V tom sa okolo mňa znova obmotali jeho ruky, no tento krát nie tým príjemným spôsobom. Vrazila som do kôry stromu a vyplašene sa na neho pozrela. Z úst mi vyšlo len zopár neurčitých vzdychov, keď som sa snažila nejak vyprostiť. Bol to reflex. Držal ma totiž okolo krku a začal ma dusiť. Začala som kopať nohami, mikať sebou a rukou sa nejak snažila rozovrieť jeho prsty okolo môjho krku.
"Ja.. ja.. s..som len človek! R..r..rit .. rituál!" Súkala som zo seba na vysvetlenie, no bolo ťažké niečo niekomu vysvetlovať, keď vás ten niekto dusil a keď ste sami nepoznali pravdu.

Jeho zovretie povolilo, a vlkolak spadol dozadu.
''Ja... ja neviem čo to do mňa vošlo... prepáč.'' Povedal vyplašene a s hrôzou pozeral na svoje vytiahnuté drápy. Zdalo sa že ho prekvapilo vlastné správanie, a celkom nerozumel tomu čo sa práve stalo.
Znova sa pozrel na oblohu, a znova sa na nej nič nezmenilo. Slnko sa nehýbalo. Na jednej strane tma, a na jednej strane posledné svetlo.
''Ak niečo vieš, prosím... prosím, prezraď mi prečo slnko nikdy nezapadne. A prečo nikdy nevyjde. Prečo som stále nútený pozerať sa na oblohu, a vždy byť sklamaný?'' Spýtal sa vlk zúfalo a jeho pohľad prechádzal z Anivie na oblohu.
''A... Grahz... čo je to? Grahz... čo to znamená?''
Zdalo sa že je zmätený, možno ešte viac ako Anivia. Bolo obtiažne povedať či sa Anivia teraz nachádza vo svete živých alebo mŕtvych, pretože tu čoraz viac vecí dával zmysel. Jednu chvíľu bol vlk veselý, druhú násilný a tentoraz smutný a zmätený, akoby na všetko zabudol.
''Pomôž mi, prosím.'' Prosil vlk potichu a zo slzami v očiach sa pozeral na krvavo červenú oblohu.

Anivia

Najprv som bola naozaj vyplašená. Myslela som si, že sa zbláznil. Nie že by som ho nechápala no... po jeho výstupe som sa viac bála o seba, než o neho. Viac som sa pritlačila o strom a rukami si mimovoľne chytila krk. Poškrabal ma no našťastie netrafil tepnu a ani to nebol nijak dlhý škrabanec. Nohy som si prikrčila k hrudi a ruky znova prekrížila na hrudi.
Sledovala som vlkolaka... začala som sa upokojovať, až sa vo mne znova začal prebúdzať pocit ľútosti. Sledovala som zúfalého vlka, no netušila som, čo robiť.
Popravde ma trocha obloha fascinovala... ako aj ostatné veci. Bála som sa ich, no fascinovali ma. Každopádne to muselo byť hrozné.. storočia sa pozerať na tú istú oblohu... keď sa ani nedá povedať kedy je deň a kedy je noc. 
"Ako?" Spýtala som sa ho. Chcela som mu pomôcť.. ale ako? Celý tento rituál či čoho som sa to zúčastnila, mi prišiel hrozne podozrivý. Kam ma to poslali? Čo som tu mala robiť? mala som tuśenie, že sami nevedia čo presne táto skúška znamená... možno bolo prijímanie pre každého iné.