Útek

Belanr na ktorom Anivia jazdila spokojne zafunel a oblizol Anivii ruku. Ukázali sa jeho tesáky, ktoré na pohľad prinášali mierne zimomriavky. Bol by zlý nápad zabudnúť, že tieto zvieratá sú stále šelmy aj napriek ich zdomácneniu.
Majsterka prikývla a ostražito sa rozhliadala po okolí.
''Drž sa blízko pri mne.'' Vyslovila a po ďalšom prehliadnutí blízkeho lesa nasadla na svojho belanra.

Cestovať počas dňa bolo omnoho jednoduchšie ako cez noc. Teplota bola stále dostatočne nízka aby mrzlo, no pred obedom vyšlo slnko, a oteplilo celú krajinu. Nemuseli ste bojovať proti silnému protivetru, ani proti hustej tme. Majsterka však chcela udržať nočné tempo, a tak ste nemohli zastaviť bez veľmi dobrého dôvodu. Cesta viedla cez neobývané oblasti, ďaleko od ciest a civilizácie. Prechádzali ste lesmi, zasneženými lúkami, strmými kopcami a divokými riekami. Jediné čo vás spomaľovalo bola hustá vrstva snehu, no belanrovia si s tým dokázali poradiť po svojom. Ak udržiavali dostatočnú rýchlosť, ich nohy sa neprepadali do vrstvy snehu, a doslova mohli bežať po povrchu bez výrazného spomalenia.
Majsterka sa nezastavila ani na jedlo alebo oddych. Po niekoľkých hodinách cesty ale predsa len dala povel na zastavenie. Zastavili ste rovno pri tečúcej rieke, dlhé míle od akejkoľvek dediny či bezpečnej cesty. Na každú stranu sa vypínali ihličnaté stromy, oťažené hrubou vrstvou snehu. Bolo tu pozoruhodné ticho.
Deti boli už od malička učené aby nikdy neschádzali z ciest a v žiadnom prípade nikdy nešli za vyznačené oblasti. V hustých lesoch a horách číhala len smrť. Podľa slov väčšiny dospelých boli oblasti mimo miest a ciest plné démonov, krvilačných beštií a divokých ľudí, ktorí zabili každého bez mihnutia oka. No Anivia počas celej cesty neuvidela ani jedno z týchto stvorení. Ak mali povedačky pravdu, už ste mali byť dávno mŕtve.
Mohlo to však byť prítomnosťou veľmajsterky. Kto by si na ňu dovolil zaútočiť? Zdalo sa že aj démoni sa jej vyhýbajú.
Zosadla zo svojho belanra a podišla ku rieke. Opláchla si tvár ľadovou vodou a napila sa z nej. Jej pohľad bol neustále ostražitý, a očami mierila kamsi do temnoty lesa.
V diaľke sa ozval zvláštny zvuk, akoby akési zviera hlbokým hlasom ručalo. Mohlo to byť čokoľvek.
''Priprav sa na jazdu. Mám dojem, že nás niekto... alebo niečo sleduje.'' Poznamenala majsterka pokojným hlasom.
''Počula si niekedy o Strážcoch lesa? Nie som si istá či mešťania poznajú tieto... ''legendy.''

Anivia

Cesta bola rozhodne vyčerpávajúca. Nebolo to také zlé ako v noci, no sama som nebola v práve najlepšej forme kvôli našemu malému nočnému dobrodružstvu.
Dlhé hodiny som sa sústredila lne na to, aby som belanrovi, na ktorom som jazdila, nespôsobovala zbytočnú záťaž. Aby sme mohli udržať tempo čo najdlhšie. Po týchto hodinách námahy, sme sa však predsa lne zastavili, za čo som bola vďačná. Príroda v mojom okolí bola naozaj krásna, no momentálne som nemala silu na jej obdivovanie. Chcela som si proste oddýchnuť. Zosadla som z môjho belanra a podobne ako majsterka, aj ja som sa napila z potoka. Aj keď len po malých dúškoch, keďže bola voda dosť ľadová. Jej slová ma trocha zaskočili, nie že by som z toho bola nadšená. Postavila som sa a pozrela sa pomedzi stromy smerom, z ktorého bolo počuť ten zvuk.
"Nie, nič mi to nehovorí." Popravde som počula o všetkých možných rytieroch a ich výpravám .. no to bolo všetko skôr z rytierskych románov. O tom čo spomínala ona, som nemala ani páru a ani slychu.